Bratislava má s rozvojom zelene veľké plány. Čo už stihla a čo ešte pripravuje. Kedy sa obyvatelia dočkajú lepšej starostlivosti o zeleň či obnovy stromoradí? Ako chce zamerať využívanie rôznorodých zelených plôch na území mesta?

Novinár, scenárista a dramatik, ktorý sa „podpísal" aj pod Bratislavu nahlas. Ako členovi koordinačného výboru VPN mu záležalo na tom, aby sa Nežná revolúcia dostala z námestí na obrazovky.

Nespokojní farmári v pondelok odovzdali na ministerstve vnútra v Bratislave 12 600 podpisov od občanov a podali žiadosť o registráciu svojej politickej strany Máme toho dosť!

Už na to zabúdame a patrí sa to pripomenúť. Pred dvadsiatimi rokmi, keď v Poľsku v tomto čase mali premiéra zo Solidarity a v Maďarsku zrušili socializmus v názve štátu a dokonca v bývalom východnom Nemecku sa niečo dialo, u nás v Česku sa nedialo nič. Alebo takmer nič.

Filip Šebánek už ako mladý tínedžer hrával na saxofóne s Lacom Déczim, ktorý mu dal prezývku "Noha". Emigroval do Nemecka, no modrá knižka mu zabránila odísť s Déczim do New Yorku. Zostal preto v Nemecku a založil kapelu N.O.H.A., čiže Noise Of Human Art. Po obrovskom úspechu na Pohode sa N.O.H.A. vracia do Bratislavy.

Do Bratislavy prišiel krátko po tom, ako si vo Frankfurte prevzal Mierovú cenu nemeckých kníhkupcov, zrejme najprestížnejšie ocenenie, aké môže spisovateľ v Európe dostať. Je jedným z najvýraznejších talianskych autorov a intelektuálov, začiatkom osemdesiatych rokov napísal vynikajúci literárny cestopis Dunaj. Hovorí, že nápad spracovať cestu od prameňa k ústiu najväčšej európskej rieky do „sentimentálneho románu” dostal práve v Bratislave. Claudio Magris.

Dvadsaťtisíc, to je podľa posledných odhadov reálny počet Lužických Srbov, ktorí ešte v okolí Budyšína hovoria svojím jazykom. Dvadsaťtisíc je počet obyvateľov jedného neveľkého, českého či slovenského okresného mesta. Lužickí Srbi nemajú svoje mesto - Budyšín, ktorý sa považuje za centrum lužickosrbského kultúrneho a národného života, je mestom lužickosrbským asi tak, ako sú dnešné Košice maďarské alebo Bratislava nemecká. "Nemáme mnoho šancí," hovoril mi cez veľkonočný víkend jeden z členov vedenia Domowiny a nehovoril to smutne, hovoril to s realizmom, ktorý Lužickým Srbom nikdy nechýbal. Vďaka tomu realizmu, schopnosti dohodnúť sa nejako s okolitými Nemcami a pritom si udržať svoju národnú príslušnosť, na rozdiel od všetkých polabských Slovanov nezmizli, ale zostali - tisíc rokov.

Ivan Bútora študoval na Princetonskej univerzite. Dnes jazdí v Bratislave ako šofér trolejbusu a je poslancom miestnej samosprávy. Naposledy mi poslal takýto mail:

Za ich odvahu a hudbu by im mali postaviť sochu, no je jasné, že to by bola posledná vec, ktorú by Plastici chceli. Dnes sú symbolom odporu proti komunizmu, no ich misia pokračuje do dnešných dní. Je skvelé, že aj po smrti ich hlavného speváka a skladateľa Milana Mejlu Hlavsu sa kapela rozhodla pokračovať ďalej a napriek všetkým pochybovačom a odporcom (aj dnes žijú ľudia, ktorí by ich radi zakázali), to robí stále dobre. Dôkazom toho je ich najnovší album Maska za maskou, ktorý vyšiel v januári. O súčasných The Plastic People Of The Universe sme sa porozprávali s Vratislavom Brabencom, jedným z pôvodných členov tejto slávnej undergroundovej kapely.

Generálny riaditeľ Národného ústavu detských chorôb (NÚDCH) v Bratislave Ladislav Kužela ostane naďalej vo funkcii.