„Víťazstvo Donalda Trumpa je krokom k novému svetu a posilnilo šance na moje zvolenie za prezidentku Francúzska,“ vyhlásila Marine Le Pen. Nevedno, či vo francúzskych voľbách vyhrá, skôr nie, ale spolieha sa na trend doby, o ktorej ešte nič nevieme, ale ktorá si už hovorí postfaktická.  

Týždeň pred prezidentskými voľbami sa americké a európske médiá unisono vyjadrujú, že Donald Trump nemá šance na zvolenie. Pri Trumpovi sa však toľkokrát pomýlili, že treba byť obozretný. 

Prečo sa Mikuláš Dzurinda podpísal pod list adresovaný Donaldovi Trumpovi? V čom je Rusko najväčšou hrozbou? V akom stave je Slovensko? Chýbajú nám lídri?

Spôsob, akým sa Daniel Lipšic vyrovnal s nehodou, pri ktorej zahynul človek, je ako jediný správny. Jeho odchod z aktívnej politiky však vyvoláva otázku, ktorej sa nemožno vyhnúť.

Uplynulý týždeň zaujali na slovenskej politickej scéne dve tváre. Jedna z nich je pritom verejnosti neznáma a druhá je notoricky známa. To, že pritiahli verejnú pozornosť v podobnom čase, má svoju logiku. Marek Gajdoš a Mikuláš Dzurinda.

Ak nejaký poslanec, v tomto prípade Daniel Lipšic, verejne pred kamerami povie, že Slovensko sa stáva mafiánskym štátom, tak to síce môže, ale aj nemusí byť pravda.

Pred týždňom na tomto mieste písal Peter Zajac o nezastaviteľnej miere rozkladu niektorých slovenských vlád. „Druhá vláda Mikuláša Dzurindu dosiahla úplnú závislosť od ,nezávislých poslancov´ po vyše troch rokoch a vláda Ivety Radičovej nezastaviteľnú mieru rozkladu po takmer dvoch rokoch. Tretej vláde Roberta Fica to trvalo len sto dní.“

Dňa 1. júla sa dožije Ficova vláda sto dní. Vo svojom programovom vyhlásení si uložila smelé ciele – reformu vzdelávania, aká tu nebola dvadsaťpäť rokov, ozdravenie upadajúceho zdravotníctva, reformu súdnictva a verejnej správy, stabilizovanie medzinárodného postavenia Slovenska v rámci predsedníctva Rady Európy.

V KDH dlho platil základný inštinkt nepustiť medzi seba nikoho, kto nie je z vlastnej rodiny. Zvolením Hlinu začína boj.

Podľa Petra Zajaca trval rozklad druhej vlády Mikuláša Dzurindu tri roky, vláda Ivety Radičovej ho dosiahla po takmer dvoch rokoch a tejto vláde na to stačilo len sto dní.