Pokud bychom hledali člověka, který i vlivem rodinné historie, důkladného studia archivů a svou publicistickou prací dokonale pochopil Rusko, těžko bychom našli lepší jméno než Vladimír Bystrov. Muž, který věděl, jak a proč je Rusko nebezpečné, se narodil před 90 lety, zemřel před 15 lety a 80 let po válce by se asi hodně divil, jak se tady o některých aspektech naší historie debatuje.

Podľa Muska ide o „obrovský výdavkový zákon“, ktorý podkopáva prácu jeho Úradu pre efektivitu štátnej správy (DOGE).

„Solidarita nie je pocit vágneho súcitu alebo povrchného znepokojenia nad nešťastím toľkých ľudí, blízkych alebo vzdialených. Naopak, je to pevné a vytrvalé odhodlanie angažovať sa pre spoločné dobro; to znamená pre dobro všetkých a každého jednotlivca, pretože sme všetci skutočne zodpovední za všetkých.“ Ján Pavol II. „Solidarita nezahŕňa predpoklad, že naše boje sú rovnaké, alebo že naša bolesť je rovnaká, alebo že naša nádej je pre tú istú budúcnosť. Solidarita zahŕňa záväzok a prácu, ako aj uznanie, že aj keď nemáme rovnaké pocity, alebo rovnaké životy, alebo rovnaké telá, žijeme na spoločnej pôde.“ Sara Ahmed

Rozhodnutie podľa hovorkyne ministerstva kultúry reaguje na súčasnú situáciu v Slovenskom literárnom centre.

Odmietol zároveň špekulácie opozície, podľa ktorej je za bitcoinovou kauzou snaha vlády pomáhať kriminálnemu prostrediu výmenou za nejaké finančné plnenie.

Historické nevědomí většiny české politiky a publicistiky vnímá minulost nejspíš jako jídlo ve školní jídelně. Stačí si vybrat jen kousky, které chutnají, a zbytek se může vyhodit. Skutečná historie je ovšem mnohem spíše energetickou tyčinkou, u které záleží na každé kalorii, kterou může poskytnout, bez ohledu na chuť. Jen taková historie může přinést ponaučení a pomoci nám přijmout pravdu o nás samotných, bez hloupých legend a falešných hrdinů.

„Cithara Sanctorum, Písně duchowni staré i nowé kterýchž cýrkew křestianská při wyročnjch slávnostech a památkách, jakož y we wšelikých potřebách swých obecných y obzvlástných s mnohým prospěchem užiwá.“

„Mne však, ktorý cítim, že jesť márne hľadať znalosť iných vecí, ak nepozná človek sám seba, páči sa mi nado všetko ostatné pozorovať len na človeku, ako znamenitá a ako úžasná je staviteľská a tvorčia činnosť najmúdrejšieho Boha, ktorý nezostrojil na tele nič planého, nič prebytočného, nič, čo by nebolo v najlepšom slede a poriadku.“

Nie je si vedomý žiadneho nezákonného konania, uviedol na sieti X.

Prvý raz som si naplno uvedomil Pavla Bindera v roku 1999 na výstave v Trnave, v Koniarkovej galérii, kurátorkou bola Zuzana Bartošová. Binderove sochy zarámovala osteniami dvier, ktoré prechádzali z jednej miestnosti do druhej. Vyzerali neskutočne, latentne.