Chvíľková slabosť alebo uvedomenie si vlastnej porážky? Čo nakoniec vyústilo do rozhodnutia (nielen) popredných postáv v nacistickom Nemecku vziať si život?

Turecko je svojou rozlohou takmer šestnásťkrát väčšie ako Slovensko. Dokonca je často označované za most medzi Európou a Blízkym východom, ale aj za krajinu, ktorá má šancu vstúpiť do Európskej únie.

Dostať sa do hlavy jednému z najväčších ruských marxistických revolucionárov nebolo nikdy odvážnejšie. Vladimir Iľjič Lenin, vedúca postava ruskej boľševickej revolúcie, sa stal terčom Solženicynovho ironického humoru. Nechcel však vytvoriť satirické dielo, ako to urobil nemecký novinár a spisovateľ Timur Vermes, ktorý si dovolil sparodovať Adolfa Hitlera v knihe A je tu zas.

Nechcel napísať len sériu ďalších článkov, pretože ak za otravou opozičného politika Alexeja Navaľného stáli ruské tajné služby, znamenalo by to, že ruská vláda na čele s prezidentom Vladimírom Putinom prekročila ďalšiu hranicu. Ak ešte vôbec nejaké hranice v Rusku existujú.

V týchto dňoch sme svedkami bolesti a strát, no aj sily a bojovnosti o slobodu Ukrajiny na jednej strane a postupného úpadku Ruska na viacerých úrovniach na druhej strane. Aby sme aspoň sčasti pochopili, prečo tieto dve susedné krajiny vedú vojnu a to, ktorá z nich je agresor, musíme najprv pochopiť súvislosti a vedieť o udalostiach, ktoré sa stali ešte pred ňou.

„Keď umrú ľudia, niečo sa stane. Začne to byť vážne,“ povedal švédsky umelec Lars Vilks o streľbe v Kodani. Bolo to v januári 2015, len niekoľko týždňov po parížskom teroristickom útoku na redakciu časopisu Charlie Hebdo, pri ktorom teroristi zastrelili dvanásť ľudí.

Nič sa nedeje náhodou. Všetko, čo poznáme, je nám podsúvané a je v skutočnosti zásahom vyššej moci. Niekoho tretieho, piateho, desiateho. Určite sú to vodcovské sily či mocnosti, ktorých cieľ je viac než jasný – chcú nás ovládať. Len si spomeňte na všade sa objavujúce trojuholníky s okom! A peniaze? Tie v tom hrajú najdôležitejšiu rolu!

Prvá spomienka Tobyho Obeda sa spája s červenou látkou uniformy so zlatými gombíkmi, odevom, ktorý patril neznámym dôstojníkom z Kráľovskej kanadskej jazdnej polície. Z minúty na minútu ich totiž títo policajti ešte ako malé deti doslova odtrhli od rodičov. Nekonali sa žiadne lúčenia, žiadne balenie vecí.

Ako dospelí si uvedomujeme, že dominantou Vianoc nie je to, že sa počas nich dávajú a dostávajú darčeky. Spolu s vekom totiž prichádza poznanie, že dôležité sú práve spomienky. Každý z nás nejaké má, no časom blednú a vnímame ich preto odlišne – či sú pekné alebo smutné, závisí práve od toho, v akých rodinách vznikajú a s čím sa nám symbolicky spájajú.

Vždy, keď hovoríme o dejinách ľudstva, zrejme si vôbec neuvedomujeme, že ich tým v skutočnosti škatuľkujeme, čo nie je správny prístup. Hoci niet pochýb o tom, že sú udalosti, ktoré dejiny rôznych a viacerých krajín spájajú, existujú aj také, pri ktorých k prieniku vôbec nedošlo. Ale spoločné majú niečo iné.