International Bulletin of Missionary Research publikoval svoju výročnú Správu o stave kresťanstva. Niektoré čísla sú povzbudzujúce, iné odstrašujúce, mnohé sú pre pochopenie toho, kde sa dnes kresťanstvo nachádza, dôležité. Správa zasadzuje čísla do historickej perspektívy od roku 1900 po odhady do roku 2050. Niektoré údaje vyrážajú dych: V roku 1900 bolo 27,6 percenta svetovej populácie, ktorá činila 1,6 miliardy ľudí, gramotných. Dnes je to 81 percent zo 7,3 miliardy ľudí a v roku 2050 to má byť 88 percent dospelých ľudí z 9,5 miliardy ľudí. Mimoriadny počin.

Minulý piatok to boli dva roky, čo bol Jorge Mario Bergoglio zvolený za pápeža Františka. Podarilo sa mu nanovo oživiť pápežský úrad, ani nie tak magistériom, ako vlastným príkladom. Jeho dosah na ľudí, ktorí prepadli cez trhliny postmoderného života, sa dotkol tých, ktorým sa darí, aj skeptikov a zranených. Podarilo sa mu predstaviť sviežu tvár katolicizmu a otvoriť nové možnosti pre misiu cirkvi. František je po celom svete v médiách, a keď sa hovorí o pápežovi, hovorí sa aj o cirkvi a evanjeliu.

Keď v auguste 1914 vypukla vojna, Thomas Mann bol v extáze. Jeho srdce bolo v plameňoch a z kolapsu západnej civilizácie doslova jasal.

Asi pred rokom som upozornil editora jedných veľkých amerických novín, že zobrazujú pápeža Františka, akoby to bol nejaký radikálny divoch, ochotný zbaviť sa všetkých prvkov katolíckej viery a praxe, ktoré sú mainstreamovej západnej kultúre nepríjemné. Môj priateľ mi odpovedal, použil pritom veľa slov, že predsa viem, ako fungujú médiá. Viem, že má pravdu. Ale zatiaľ čo sa toho veľa nahovorilo o Františkovom efekte, krátku úvahu si zaslúži aj téma Františkovho filtrovania.

Bol to len krátky pozdrav kolegom, ale ak čítate nedávny list pápeža Františka konferencii argentínskych biskupov pozornejšie, dá sa v ňom zazrieť muž s jeho presvedčením a víziou. Najskôr slovo o ňom: Jorge Mario Bergoglio zostal predovšetkým sám sebou, akoby prijal niečo, čo sa dá nazvať pontifikálnym štýlom. Každý pápež, ktorý dokáže napísať svojim kolegom týmito slovami, je mužom, ktorý zostal vo svojej koži: „Drahí bratia, píšem vám tieto riadky, plné pozdravov a tiež ospravedlnenia za moju neúčasť, súvisiacu s 'nedávno prijatým záväzkom' (znie to dobre?).“

Je to presne 50 rokov, ako bol Giovanni Battista Montini zvolený za pápeža Pavla VI. Keď Montiniho zvolili, zdalo sa, že je to dokonale pripravený kandidát. Bol to muž, ktorý mal citlivosť pre pastoráciu a súčasne rozumel pápežstvu ako málokto iný. Bol kľúčovým poradcom pápaža Pia XII. a arcibiskupom v Miláne.

Nedávne pápežské interregnum a následné konkláve ukázalo potrebu re-formy aj reformy kardinálskeho kolégia. Keď 28. februára abdikoval Benedikt XVI., kolégium bolo zvláštnym zborom voliteľov. Takmer 20 percent jeho členov nemohlo podľa vlastných pravidiel voliť a iba osem kardinálov-voliteľov bolo mladších ako 65 rokov. A polovica z nich boli Američania, kardináli Burke, DiNardo, Dolan a Harvey.

Ako to už býva, aj teraz sa v čase konania konkláve hovorilo o Katolíckej cirkvi ako o stredovekej inštitúcii. Občas to bolo v miernejšej podobe, častejšie išlo o výsmech z minulosti a útok na súčasnosť.

Nové úlohy, ktorým bude čeliť následovník pápeža Benedikta XVI., vyzerajú jasnejšie, keď sa na ne pozrieme historicky. Benedikt XVI. bol posledným pápežom, ktorý sa zúčastnil Druhého vatikánskeho koncilu, najdôležitejšej katolíckej udalosti od 16. storočia.

Moderné dejiny katolíckej cirkvi zriedka sledovali očakávanú dráhu vývoja. Napríklad začiatkom 19. storočia sa cirkev vo Francúzsku utápala v krvi jakobínskych masakier a po celej Európe sa sotva spamätávala z dvoch únosov pápeža, ktoré vykonal Napoleon. Nik si nedokázal predstaviť, že v nasledujúcich desaťročiach začne katolicizmus prekvitať v Spojených štátoch amerických a že sa zrodí živá misia cirkvi v subsaharskej Afrike ? pod vedením rádov založených práve po Francúzskej revolúcii.