Nemecko je v pasci vlastného úspechu. Je hegemónom proti svojej vôli, aj proti vôli európskeho juhu. Za južné krajiny musia Nemci platiť dlhy a súčasne počúvať, že sa správajú ako fašisti.

Dnešná Čína, presne ako Nemecko pred stovkou rokov, sa veľmi obáva toho, že zavedená svetová veľmoc má v úmysle zastaviť jej úspešný vzostup na globálnej scéne. Má Peking pravdu? Má ozvena dávnych historických sporov význam aj pre súčasnosť?

Budúci pondelok sa uskutoční druhá inaugurácia Baracka Obamu. Americký prezident si dá vo svojom druhom a poslednom volebnom období záležať na tom, aby vystupoval ako príjemný, dôstojný a umiernený prezident, ktorý má dobré spôsoby.

Turecko v ére svojho premiéra Recepa Tayyipa Erdogana zohráva významnú regionálnu a globálnu rolu, ktorá naplnila jeho lídrov hrdosťou i ambíciami. Problémy za hranicami však čoraz väčšmi pripomínajú, že ani turecký príbeh nie je rozprávka.

Nezamestnanosť v Španielsku sa šplhá k 25 percentám. V Grécku stúpa percento samovrážd. Británia upadla do dvojnásobnej recesie. Napriek týmto bolestným faktom počuť čoraz hlasnejší krik: úsporné opatrenia v Európe sú nebezpečné! Toto šialenstvo treba zastaviť!

Počas noci pred gréckymi voľbami vybuchli Atény radosťou. Grécka národná reprezentácia získala neočakávané víťazstvo na Európskom futbalovom šampionáte. V ďalšom kole, s lahodnou symbolikou, hrá Grécko proti Nemecku.

Minulý týždeň som sa vydal na cestu do USA s miernym pocitom ľútosti, že mi unikne väčšina osláv diamantového jubilea vo Veľkej Británii. Nemusel som sa však obávať. Americká televízia vysielala podrobné prenosy londýnskych radovánok: od nadšených profilov členov kráľovskej rodiny (Harry – princ a vojak či Kate – žena z ľudu, ktorá sa možno stane kráľovnou), až po živé prenosy flotily na londýnskej Temži. Skutočnosť, že na kráľovnin slávnostný sprievod vytrvalo pršalo, vyriešili televízni producenti po svojom: nahnali pred kamery rozličné britské „týpky“, ktoré ako karikatúry svojej národnej povahy donekonečna opakovali klišé „Milujeme dážď!“.

Na Francúzskom vidieku sa v nedeľu večer čerstvo zvolený francúzsky prezident postavil na pódium a oznámil, že v Európe povedie vojnu proti šetreniu. Na druhej strane kontinentu mu grécki voliči hodili rukavicu, že nech to teda skúsi.

Pred piatimi rokmi odmietali Američania s Talibanom hovoriť. Teraz Taliban odmieta hovoriť s Američanmi. Je to dosť výstižný ukazovateľ toho, ako sa v Afganistane posunula rovnováha moci. Západ tu zasiahol – a zlyhal.

Môže byť zase zle? Myslím veľmi zle – ako za veľkej hospodárskej krízy, ako počas druhej svetovej vojny? Môže dôjsť ku kataklizme, akú moja generácia považuje za niečo definitívne vykázané do dejepisných učebníc?