Jar sa konečne hlási a ukončuje ten švédsky introspektívny film, ktorý tu dávali namiesto počasia. U nás pri rybníku už káčery naháňajú kačky a potom s nimi chodia tajne randiť po okolí. Zjavili sa rybári. Zatiaľ len tí viac otužilí, ale sú. Samozrejme, viac vidno psičkárov. Som jedným z nich.

Stretol som Dona Quijota. To je nejednoznačná postava. Bolo to v Prahe na konci Národní třídy pri Paláci Adria. V tej uzimenej jari tam stálo asi 15 ľudí. To skupina japonských turistov oproti na chodníku bola oveľa početnejšia. Mali rôzne vlajky, boli mladí a bolo vidno, že je to ich prvá demonštrácia. Pretože... boli odhodlaní, ale predsa sa po sebe dívali kradmo v rozpakoch. Vzrušení aj zahanbení. Skrátka, dojemní.

Je ťažké zachytiť do slov pocit, ktorý nás náhle napĺňa, keď sa tak ocitneme zoči-voči svetu. Cítime sa, ale stojíme pred hádankou, ako to pomenovať, slová všetko zmenia. Nájsť tie správne nie je ľahké. Zaoberajú sa tým spoločenské vedy, medicína aj umenie. Žijeme v štáte, kde sú spoločenské vedy na periférii, medicínu by najradšej nahradil zdravý rozum a umenie má vraj mlčky zabávať.

Asi to nikdy nebolo ľahké, ale zdá sa mi, že dnes je to obzvlášť náročné. Zostať sám sebou. Človek cíti tlak a občas má chuť zo svojho života vyskočiť a byť aspoň na moment niekým iným.

V poslednom čase som videl niekoľko štúdií o dobe postfaktickej. Ale za toho šľaka nemôžem nájsť žiadnu štúdiu o dobe faktickej. A pritom to bolo asi celkom výnimočné obdobie. Alebo mohlo byť, nie?

Všetko sa vyvíja, všetko sa mení, dokonca aj taká tradičná disciplína ako želania na konci roka. Teda možno je to len moje bludné pozorovanie, ale zdá sa mi, že tu došlo priam k paradigmatickej zmene.

Už som sa aj ja párkrát pristihol pri tom, ako sa dívam na kratučké príspevky politikov nie preto, že by som bol zvedavý, čo sa dozviem, ale že ako sa zase pobavím, keď to, čo už viem, spracuje ten či onen...

Na rozhovor s Martinom „Husom“ Husovským a Veronikou Husovskou som sa počas môjho prešovského pobytu veľmi tešil. Jednak sú to moji priatelia a jednak sú doslova (pre istú generáciu) tvárami tohto mesta. Hudobník Martin zložil dokonca neoficiálnu prešovskú hymnu Mesto v nás, jeho kapela Komajota patrí medzi najvýraznejších predstaviteľov mocnej prešovskej hudobnej vlny a je zrejme náš najúspešnejší skladateľ scénickej hudby.

Zažil som ešte na kúsok tú dobu socializmu, že ste o niekom nemohli niečo povedať. A to bolo smiešne, lebo o to viac to všetci vedeli a zdieľali ako tiché tajomstvo.

Keď sme ešte robili študentské divadlo, tak sme občas vymysleli nejaký myšlienkový úlet a vraveli sme si, nech to každý pochopí, ako chce. Netrápilo nás to.