Prichádza jar, človek to pozná z rôznych vecí. Niektoré sú ale podivnejšie ako iné. Ja mám jednu, na ktorú sa každú jar teším, že ju zase budem mať možnosť pozorovať a že možno konečne tento rok pochopím tú tichú záhadu.

Nie je to veľmi populárne, priznávať sa k tomu, ale ja naozaj neviem, čo sa opýtať umelej inteligencie. Mnohí známi sa jej dennodenne pýtajú, no ja som stále akosi v rozpakoch a kladiem si otázku, že akú otázku jej položiť, aby som sa tiež niečo spýtal.

Dlhé cesty vlakom majú niečo do seba. Človek sa usadí a predstava, že ide kamsi do neznáma, alebo teda ide domov a bude to trvať dlho, ho uvedie do stavu, keď sa v ňom otvára priestor na úplne inú než všednú debatu o tom, čo všetko u nás nefunguje.

Bol som svedkom odbornej debaty a prišiel som na to, čo chýba slovenskej politickej scéne, aby mala ten správny výraz a bola vlastne pre každého.

Začalo ma baviť, predstavovať si, čo všetko by sme mohli časom dať do ústavy. Myslím, že časom by to mohlo byť aj myslenie.

Minútova glosa Jakuba Nvotu. Objavil sa tu celkom nový druh národnej hrdosti, doteraz aj hádam nepoznaný.

K psychiatrom, psychológom, záchranárom sa pripájajú ďalšie skupiny občanov. Všetci majú výhrady a vyjadrujú vážne obavy zo spôsobu akým vládne. A svojim podpisom ukázali, že nemajú strach.

Divadlo Lab je priestor, v ktorom študenti bratislavskej VŠMU predvádzajú svoje umelecké začiatky. Ale nie sú to žiadne školácke pokusy — sú to často výborné výkony a už aj generačné výpovede, z ktorých ide veľká sila.

Kolégium pamäti národa – skupina 125 osobností kultúrneho, spoločenského a občianskeho života - vyjadruje podporu a solidaritu umelkyni Ilone Németh a organizačnému výboru, ktorý stál za výzvou na odstúpenie ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej.

Pred niekoľkými týždňami som písal Lucii Piussi, že Blaha Uhlára nepoznám. Prekvapilo ju to, a prekvapilo to aj mňa. Ale stalo sa.