Musím sa priznať, že od mladosti boli pre mňa východné filozofie aj náboženské náuky atraktívne. Neprepadol som im aktívne, ale zaujímali ma. Teraz po jednom zážitku z debaty, ktorú som si vypočul vo vlaku, som na pochybách. Asi sa vrátim pekne k našim starým dobrým domácim tradíciám a inšpiráciám.

Jar sa konečne hlási a ukončuje ten švédsky introspektívny film, ktorý tu dávali namiesto počasia. U nás pri rybníku už káčery naháňajú kačky a potom s nimi chodia tajne randiť po okolí. Zjavili sa rybári. Zatiaľ len tí viac otužilí, ale sú. Samozrejme, viac vidno psičkárov. Som jedným z nich.

Keď sme ešte robili študentské divadlo, tak sme občas vymysleli nejaký myšlienkový úlet a vraveli sme si, nech to každý pochopí, ako chce. Netrápilo nás to.

Môj syn by povedal, že som sa v tejto Osnove tak trochu opustil. Myslel by tým, že som viac sám sebou, než je spoločensky vhodné a, hádam, aj únosné. Je to paradoxné, opustil som sa, lebo naozaj cítim, že nie som sám. A to je krásne. Tak by sa chcel opustiť každý.

Mám podozrenie, že sme to s tými štátnymi kasínami všetci nepochopili. Mám totiž podozrenie, že sme pána ministra zle rozumeli a predstavovali si, že v štátnom kasíne bude hazard vyzerať ako v súkromnom, ale myslím si, že tam predsa len istý posun je.

Bol Halloween, ale celý deň som na to nemyslel, bolo toho veľa. Skrátka ťažký deň. Taký, keď sa potom pýtate, prečo to robíte, čo vám to dáva. V mojom prípade napríklad divadlo. Ťažko sa to niekedy vysvetľuje, ale pokúsim sa.

Minule sa ma niekto pýtal, čo ma momentálne najviac desí. A ja som povedal, že ma významne desia ľudia, ktorí všetko vedú a tvária sa, že všetko vedia. Ale nebolo to úplne presné. Teraz som vďaka jednej správe na to prišiel.

Skúšam tak ako iní hľadať odpovede na zložité otázky v prírode. Všetky tam sú a vcelku jednoduché. Aj o nás, hoci si myslíme, že my sme iní, zložitejší. Vieme to, ale keď na to príde, voláme radšej kamarátke, ktorá vie ešte menej, ale nás to paradoxne upokojuje viac.

Na rozhovor s Martinom „Husom“ Husovským a Veronikou Husovskou som sa počas môjho prešovského pobytu veľmi tešil. Jednak sú to moji priatelia a jednak sú doslova (pre istú generáciu) tvárami tohto mesta. Hudobník Martin zložil dokonca neoficiálnu prešovskú hymnu Mesto v nás, jeho kapela Komajota patrí medzi najvýraznejších predstaviteľov mocnej prešovskej hudobnej vlny a je zrejme náš najúspešnejší skladateľ scénickej hudby.

Každý má v živote určite aspoň jedného takého špeciálneho kamaráta, ktorý akoby sa bál ukázať, čo vlastne chce. Tak robí, čo môže, aby to bolo tak, že to chce niekto iný. Potom sa už nebojí. A vy s ním tú jeho hru celé roky hráte, lebo čo sa dá robiť, je to váš kamarát.