Mám takú drobnú vedeckú výzvu, ktorá už možno aj bola naplnená, len ja to pri svojej nevzdelanosti neviem. Ale bolo by skvelé napísať dejiny ľudského plaču. Máme už dejiny účesov, módy, chôdze, rôznych zvykov... tak prečo nie dejiny ľudského plaču. Neboli by asi pekné, ale určite pravdivé.

Vypočul som si štyri náhodné diskusie, ktoré spolu nijako nesúviseli, ale mne sa zdá, že predsa len majú čosi spoločné. Sú to kúsky skladačky, ktorú všetci spoločne skladáme, akurát máme každý inú predlohu, takže niekto skladá obraz Martina Benku, niekto Picassa a niekto obraz mačky do profilovky, čo výsledku príliš nepomáha.

Ľudstvo trápi samota. Švédi sa ňou vraj už vážne zaoberajú. Majú aj národnú stratégiu proti samote. U nás to, myslím, príde na rad, hneď ako doriešime, kto vlastne sme, čo povedal Štúr, ako to myslia medvede a ako to bolo so slovenským štátom, a kde sú peniaze. Takže povedzme takých sto a viac rokov. Dovtedy aspoň táto kratučká úvaha.

Dlhé cesty vlakom majú niečo do seba. Človek sa usadí a predstava, že ide kamsi do neznáma, alebo teda ide domov a bude to trvať dlho, ho uvedie do stavu, keď sa v ňom otvára priestor na úplne inú než všednú debatu o tom, čo všetko u nás nefunguje.

Neviem, či je to možné a či by sa to malo robiť, ale zamyslel som sa nad zálievkou na hlávkový šalát. A tiež nad tým, čo je to vďačnosť. Koľko vydrží spontánne a koľko organizovane.

Nie je to veľmi populárne, priznávať sa k tomu, ale ja naozaj neviem, čo sa opýtať umelej inteligencie. Mnohí známi sa jej dennodenne pýtajú, no ja som stále akosi v rozpakoch a kladiem si otázku, že akú otázku jej položiť, aby som sa tiež niečo spýtal.

Bol som cez Veľkú noc na túlačkách a získal som cenné právne rady, ktoré ma inšpirovali a odkryli mi úplné nové zákutia odboru práva aj reality ako takej.

Prichádza jar, človek to pozná z rôznych vecí. Niektoré sú ale podivnejšie ako iné. Ja mám jednu, na ktorú sa každú jar teším, že ju zase budem mať možnosť pozorovať a že možno konečne tento rok pochopím tú tichú záhadu.

Je dôležité o veciach diskutovať. Ale zase z odstupu. Načo sa púšťať do hĺbky. Svet predsa zaujíma originalita riešení, nie nuda nejakej istoty.

Minule sme s priateľmi debatovali, že ako to dnes je – človek sa ráno prebudí vždy do úplne inej reality. Tá sa celý deň potom „ustabilňuje“ (neviem, či je také slovo, ale asi už áno), aby ju na druhý deň nahradila úplne iná realita.