Dlhé cesty vlakom majú niečo do seba. Človek sa usadí a predstava, že ide kamsi do neznáma, alebo teda ide domov a bude to trvať dlho, ho uvedie do stavu, keď sa v ňom otvára priestor na úplne inú než všednú debatu o tom, čo všetko u nás nefunguje.

Mám takú drobnú vedeckú výzvu, ktorá už možno aj bola naplnená, len ja to pri svojej nevzdelanosti neviem. Ale bolo by skvelé napísať dejiny ľudského plaču. Máme už dejiny účesov, módy, chôdze, rôznych zvykov... tak prečo nie dejiny ľudského plaču. Neboli by asi pekné, ale určite pravdivé.

Ľudstvo trápi samota. Švédi sa ňou vraj už vážne zaoberajú. Majú aj národnú stratégiu proti samote. U nás to, myslím, príde na rad, hneď ako doriešime, kto vlastne sme, čo povedal Štúr, ako to myslia medvede a ako to bolo so slovenským štátom, a kde sú peniaze. Takže povedzme takých sto a viac rokov. Dovtedy aspoň táto kratučká úvaha.

Minule sme s priateľmi debatovali, že ako to dnes je – človek sa ráno prebudí vždy do úplne inej reality. Tá sa celý deň potom „ustabilňuje“ (neviem, či je také slovo, ale asi už áno), aby ju na druhý deň nahradila úplne iná realita.

Tak sme sa dostali do situácie, keď ľudia, ktorí vedú u nás kultúru, verejne deklarujú, že nevedia, kam nás kultúra vedie.

Jar masívne prichádza, usadil som sa teda súc skrúšenej mysli na záhrade, že si trochu počítam z klasickej literatúry a tým ujdem svetu.

Rád si čítam nápisy na múroch, vo vlakoch, na verejných wc. Niekedy sú vulgárne a o ničom. Ale niekedy je to skutočná esencia doby či témy, ktorú niekto geniálne vystihol.

Už dlhšie pozorujem suseda vedľa v záhrade. Veď je to naša národná tradícia pozorovať susedov. Človek to robí hlavne preto, aby mal potom o čom debatovať so ženou.

Pamätáte na film Postřižiny? Ako tam nastala doba skracování. Stále trvá a všetko sa skracuje a zmenšuje, akurát som sa zamyslel, že čo my robíme s tými vzdialenosťami, ktoré ušetríme.

Predvčerom som ľavým uchom počúval debatu kdesi v reštaurácii. Pravým som nepočúval nič, oddychoval som.