Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

Chcel som písať príbeh o vlčích makoch, tisíce ich teraz kvitnú všade pri cestách, ale nie som impresionista ani Georgia O’Keeffe. Fascinuje ma ich červená krása, taká silná a výrazna v májových poliach a ich krehkosť, keď ich chytíte do ruky a snažíte sa ich priniesť domov do vázy, o chvíľu je po nich. Záblesk, blik, impresia a všetko sa skončilo, ideálny kvet na zobrazovanie, či už ste, alebo nie ste impresionista. Vôbec, kvety ako téma umenia v svojej vädnúcej pominuteľnosti. Vanitas, natura morte, zátišie v svojom tichu, pripomínajúce dočasnosť, niečo, čo už nie je vo chvíli, keď sa na to na obraze dívame.

Prešiel som cez zrkadlo. V zime roku sedemdesiatdeväť išiel som sa stretnúť s Elliane, mali sme ísť spolu na obed. Počkali sme na jej kamarátku Irene, keď prišla, požiadala nás, či by sme sa s ňou mohli zastaviť u Jirku, má mu odniesť fotky. Na Hradčanskom námestí Irene zazvonila pri šedej bráne, podotýkam, že vtedy boli všetky brány šedé, všetko bolo šedé, akurát hliadkujúci policajti boli zelení. Z okna na prvom poschodí sa vyklonila hlava, pozdravila Irene a spustila v pletenom košíku na špagáte klúč.

V nedeľu 10. novembra zomrel v Bratislave Milan Laluha, popredný slovenský maliar, člen skupiny Mikuláša Galandu. O deň neskôr by oslávil osemdesiate tretie narodeniny.

S priateľom Vítom Vrbkom sedíme v csárde U Pepa a jeme halászlé. Od Hrabala a jeho knihy Morytáty a legendy sa pri bielom chlebe a kúskoch sumca v polievke dostaneme ku Kafkovi, a ďalej cez jeho nemeckú a českú verziu popri Zweigovi a Rothovi k nemeckej a českej literatúre 20. storočia, to si už dávam po dojedenej polievke zvyšky chleba a dostaneme sa k Werfelovi a k jeho Bledomodrému ženskému písmu. Namietam, že pre mňa sa všetko zmenilo, keď mi kamarát Jaroslav Róna priniesol Werfelovu Hvězdu nenarozených v českom preklade.

Je tu jar. Blíži sa apríl, najkrutejší mesiac v roku, vyháňajúci zo zeme… to je z Eliotovej Pustatiny, moja obľúbená. Ináč posledná možnosť dať si ustrice, majú sa jesť len v mesiacoch s er. Nič z toho už nie je pravda, počasie sa z roka na rok mení a chov ustríc a obchod s čerstvými rybami je už v elektronickej podobe.

Portrét Andyho Warhola ako banán. Raňajky s Andym, teda so Stephanom na rohu Lexington a stoniekoľkej. Sedíme na chodníku pred rohovým deli, jeme sandwiche, niečo úplne iné ako naše sendviče, pijeme kolu a dívame sa na druhú stranu ulice na vyblednuto bordový dom v ruskom štýle.

V starej Mezopotámii verili, že čas strávený na rybách sa nepočíta do života. Pekné. Nám sa s Milanom nezapočítal preto, lebo sme spolu v tomto živote na ryby ísť nestihli.

Počúvajúc Blue train Johna Coltrana v daždivom aprílovom popoludní spomínam, ako sme išli s priateľom pred pár týždňami do Galanty.

Z vernisáže Laca Terena.