Je sobota popoludní a navyše júl. V učebni univerzity Viadrina, kde sa v oknách odráža náprotivná katedrála z červených tehál, však sedia študenti.

Poľsko, október, voľby, zaškrtol som si v kalendári. Ale musím sa priznať, že som tomu od začiatku tak úplne neveril.

Pred tridsiatimi rokmi vyrazili krajiny strednej Európy na cestu k slobode. Nakoniec však skončili v náručí populizmu. Víťazstvo demokratických strán v českých voľbách znamená nádej pre budúcnosť zoskupenia a návrat k hodnotám, ktoré na začiatku reprezentovalo.

Hovorí sa, že keď niekto ukazuje cestu, treba sa zamyslieť, kto to je. Doba neistá produkuje zvláštne typy politických vodcov. Pozorne a dlhodobo sledujem napríklad príbeh Václava Klausa v Česku.

Vláda strany Právo a spravedlnost rozděluje Polsko. Garantuje stabilitu, říká o polské vládě pravicová novinářka Alexandra Rybińska. To její levicová kolegyně Agnieszka Lichnerowicz mluví naopak o destabilizaci a parylýze.

Michał Łuczewski je poradcom poľského prezidenta Andrzeja Dudu. Chce prebudovať spoločnosť na komunitu cez solidaritu a odkaz duchovných lídrov. Myslí si, že prichádza zmena.

Letná dovolenka nemusí mať výlučne podobu leňošenia na pláži. Práve náš severný sused môže byť vzhľadom na pohnuté dejiny vďačným cieľom pre úzku skupinu cestovateľov so zvláštnym záujmom o nedávnu vojnovú históriu.

Žiadny štát v Európe neurobil pre ukrajinskú revolúciu viac ako Poľsko. Od samého začiatku bolo na Majdane okrem belaso-žltých vidieť aj bielo-červené vlajky.

Poliakmi pohŕdal Dostojevskij či Puškin, Rusmi Mickiewicz aj Conrad. Neexistuje trvalejšie a vášnivejšie napätie medzi dvoma slovanskými národmi.

Ešte stále je to nepochopiteľné: ale napokon, ako sa dá aj po necelých 24 hodinách zvyknúť na spravodajskú správu sobotného rána, že veľká časť poľskej elity zahynula pri leteckom nešťastí v Rusku pár kilometrov od miesta, kde si chcela uctiť Stalinom vyvraždenú vojenskú elitu Poľska?