Je zrejmé, že preferencie namerané tri mesiace po voľbách nemajú signalizačný význam ani pre kratšiu, nieto ešte vzdialenejšiu budúcnosť. Niet presvedčivejšej evidencie než februárová erupcia OĽaNO.
Jednu z najbizarnejších epizód slovenskej demokracie priniesol minulý týždeň. Dňu vyhlásenia núdzového stavu, ktorý sa tentoraz neobmedzuje iba na zdravotnícky sektor, pritom dominovali interrupcie.
V Európskej únii práve kulminuje spor s potenciálne rovnako výbušnými politickými dôsledkami, aké by napríklad niesla prípadná nedohoda v kauzách gréckej či bankovej krízy.
Vo štvrtok sa Slovensko ponorilo do iného, spomaleného biorytmu. Súbor opatrení, navrhnutý krízovým štábom a schválený vládou, je čiastočnou reprízou umŕtvenia spoločnosti z prvej vlny.
Kým zdravotnú časť svojej misie zvládajú predseda vlády aj s družinou dobre – čísla nakazených i mŕtvych sú k Slovensku milostivé – na sociálno-ekonomickú nohu vládny zápas proti korone dosť kríva.
Rozhodnutie Markízy posadiť proti sebe premiéra a vicepremiéra podčiarklo kľúčovú zvláštnosť povolebnej reality – naprieč koalíciou je otvorených príliš veľa vojnových línií.
Oznámenie Petra Pellegriniho o odchode zo Smeru sa asi nezaradí medzi pamätné dni slovenskej politiky, ale nesie značný potenciál zmeny politickej reality.
Nie impeachment Trumpa ani obchodná vojna s Čínou, ba ani koronavírus, ale policajná vražda je zrejme tá čierna labuť, ktorou mnohé analýzy ospravedlňovali absenciu prognózy na rok 2020.
Programové vyhlásenie vlády, ale aj plán na „zapnutie“ ekonomiky sú kritické miesta, cez ktoré sa musí koalícia preklčovať, ak chce rozbehnúť svoju dvojitú záchrannú misiu Slovenska.
Keď Mirek Topolánek dal prednosť zostaveniu svojej druhej vlády pred predčasnými voľbami, vytvorenie koalície s podporou dvoch prebehlíkov obhajoval heslami,