30 mužov a 20 žien. Umelci, aktivisti, vedci, náčelníci, lekári i jeden zlatý olympionik. Tí všetci robia to, čo by robili, aj keby vyhrali ťažké milióny. Tu je malá rekapitulácia ich nerestí a cností. Už šiesty rok so mnou fotil Boris Németh.

Extrémisti sa opäť chystajú pochodovať Bratislavou. Stavajú sa proti všetkému, čo vytvára základ demokratického štátu. Nenechajme to tak.

Text vyhlásenia, ktorý sa už dá podpisovať na stránke changenet.sk.

Ľudia ako Soňa Szomolányi či Samo Abrahám sa ešte vášnivo snažia skrášliť konanie Mostu a Siete, ale obaja už beznádejne uviazli v minulosti. Dnes sa už tvorí celkom iná ponuka.

Sociologičke a politologičke Soni Szomolányi udelil nedávno prezident republiky Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.

So Soňou Szomolányi o vplyve čítania Jacka Londona, Makarenka, Vinnetoua, Marie Curie a sci-fi na budúcich nositeľov prezidentských radov.

Čo viedlo k iniciovaniu študentského pochodu 16. novembra 1989? Aké spoločenské postoje mali demokratickí študenti a prečo nezaložili vlastnú stranu po vzore Viktora Orbána? Píše jeden z nich, Dionýz Hochel.

Hovorili sme tomu ostrovy pozitívnej deviácie. Boli to ľudia, ktorí sa správali inak ako väčšina – v prostredí, kde „práca nebola zajac“, kde „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, kde platilo „drž hubu a krok“… žili, ako keby naokolo nevládol všeobecný marazmus. Prežívali v oficiálnych štruktúrach, v šedej zóne, v paralelnej kultúre, v disente. Nepozerali na profit, nekradli, nedržali hubu. To označenie „ostrovy pozitívnej deviácie“ vymyslel tuším Martin Bútora. Alebo Soňa Szomolányi? Bolo to už dávno.