Cestovateľ Ľudo Jambrich mi kedysi vysvetlil, že je zásadný rozdiel medzi cestovateľskými zážitkami, ak idete sám, v dvojici či vo väčšej skupine. Dvojica je najprirodzenejšia jednotka a dvojicu cestovateľov opačného pohlavia vníma okolie najpriateľskejšie. Pri stopovaní vám zastavia ako prvým a ľudia sa na vás budú najviac usmievať, lebo budú mať pocit, že o vás už niečo vedia: ste, skrátka, romantická dvojica na romantickom výlete. Je jedno, či je to pravda, a ak náhodou nie je, aj tak vás rýchlo prestane baviť to vysvetľovať. Ľahko sa dáte do kontaktu s miestnymi, ale ktokoľvek miestny predsa len začne byť v určitom momente trochu „navyše“.

Väčšinou platí, že čím viac cestujete, tým máte menší kufor. Po prvé, kto cestuje častejšie, vie sa lepšie zbaliť: tričká a nohavice napríklad neskladá, ale zroluje. Napodiv zaberú menej miesta a nepokrčia sa. Po druhé, skúsenejší cestovateľ vie, čo nemá kupovať, lebo to nájde na mieste. Prakticky každý hotel bude mať na izbe mydlo, šampón a uterák: takmer žiadny nebude mať zubnú kefku a pastu (ale ak si nezoberiete ani tie, budú ich mať na recepcii).

Sú slová, ktoré významy vyjadrujú, komunikujú a potom tie, ktorých hlavných účelom je ich, naopak, zakryť. Similakrá, učili nás na teórii žurnalistiky. Z realitných slovníkov napríklad poznáme, že byt v tichej lokalite znamená, že je ďaleko od centra, útulný znamená, že je malý a „vhodné pre mladých aktívnych ľudí“ znamená najmä to, že je to vrchné poschodie, a nie je tam výťah.

Najlepší trik na úsporu peňazí pri cestovaní vzduchom, aký poznám, sa volá križujúce sa letenky. Povedzme, že potrebujete ísť na budúci týždeň na jeden deň do Varšavy. Na linke si aerolinky od vás vypýtajú za cestu tam a späť pokojne 400 až 500 eur. Trestajú vás tak za to, že nezostávate na noc – respektíve hádajú, že ak nezostávate na noc, cestujete za biznisom, teda letenku platí zamestnávateľ, teda kúpite si ju za akúkoľvek sumu.

Stalo sa, že som mal v ten istý týždeň tú istú obchodnú prezentáciu trikrát v Taliansku a dvakrát vo Fínsku. Miestni kolegovia ma v oboch prípadoch upozornili, že hneď začiatok prezentácie musím prerobiť. „Musí to vyzerať, že tvoja firma je najlepšia na svete,“ hovorí mi Talian. „Musíš byť hrdý a preháňať, inak im budeš podozrivý.“

Väčšina ľudí vie, že cena leteniek sa riadi mystickými pravidlami. Tie, ako si všimol americký humorista Dave Barry, zabezpečujú, že každý človek v lietadle zaplatí za letenku inú cenu a všetky budú nižšie, ako tá vaša. Málokto vie, že aj ceny v požičovniach áut často poskakujú nahor a nadol v niekoľkonásobkoch. Pritom mať alebo nemať na dovolenke auto často robí rozdiel medzi tým, či ste turista, vyvalený dva týždne v megahoteli a po návrate budete musieť pozrieť do pasu, v ktorej to bolo krajine, alebo cestovateľ, ktorý naozaj niečo spozná.

Chuck Norris vraj presvedčil svoju babku, že nie je hladný. Ja som minulý týždeň presvedčil babku mojej ženy v drevenici na svahu ukrajinských Karpát, že si nedám domácu pálenku. Inak sa oslava jej 82. narodenín zaobišla bez ďalších veľkých incidentov, hoci sa zúčastnili aj strýko, temperamentom a postavou miestny Nikola Šuhaj lúpežník, či 90-ročný sused dávajúci k dobru historky, koľkých Rusov za vojny postrieľal. (Gréckokatolícki Huculi vnímali Nemcov najskôr ako osloboditeľov spod ruského a pravoslávneho jarma.)

Až kým nezačal ohlušujúco revať alarm, vyzeralo to ako dobrý nápad. Bol som na jedinom mieste v Londýne, kde nechcete tráviť večer: v jednom z minihotelov v okolí vlakovej stanice Paddington. Miesta vedľa postele akurát tak na uloženie dvoch topánok (za sebou), recepcia 50 metrov krížom cez štvorprúdovku a hlavne tradičný anglický studený odchov, s vykurovaním „čo si nadýchaš, to máš“.

Debatujú dvaja Slováci za mnou v lietadle z Amsterdamu do Viedne. „Rodina chce vždy vedieť, kde som, tak posielam všetkým po pristátí SMS-ky: Manchester. Londýn. Amsterdam,“ vysvetľuje jeden. „A sestra mi vždy na každú odpisuje len: Malé Leváre. Malé Leváre. Malé Leváre."