V živote som veľa necestoval, o cudzích krajinách neviem nič. Keď náhodou do nejakej prídem, všetko mi je divné. Tak si už roky na každej takejto ceste značím drobné postrehy, aby som z toho údivu nič nestratil. Tu je mojich deväť poznámok z trojtýždňovej cesty po Kalifornii. Ešte na obed v Mamonth Lake pozorujeme rastafariánov, ako zlyžúvajú svah, a už o tri hodiny a dvesto kilometrov nezvládam hlboký nádych v štyridsaťstupňových horúčavách Death Valley. V Yosemittoch meter odo mňa žuje trávu srnka, o pár sto kilometrov ďalej v Las Vegas, v napodobenine Benátok, premávajú gondoly. Ak túžite po rôznorodosti, Kalifornia je správne miesto.

V súťaži Audiokniha roka 2010 o najlepšie tituly, ktoré boli vydané na slovenskom a českom trhu, môže vybrať najlepší titul každý poslucháč.

O odúčaní od fajčenia koluje miliarda vtipov ‒ napríklad „prestať fajčiť je ľahké, ja sám som to už urobil aspoň tisíckrát“ alebo „prestať fajčiť by zvládol každý fajčiar, akurát by si k tomu potreboval zapáliť“. Oboje je pravda. Päťdesiat dní bez cigarety je striedavé peklo a raj. Každé ráno je to hop alebo trop ‒ ak sa váš deň scvrkne iba na pocit, že chcete fajčiť cigaretu, nebude to asi až taký plodný deň.

Sedíme doma s partiou kamarátov a tu zrazu vravu pretne kvílivý hlasný zvuk sirény. „Chemický poplach v Istrocheme!“ kričí ktosi. „Čo budeme robiť?“. Ako správny hostiteľ otvorím skriňu a nájdem v nej vyžehlené a pekne naskladané skafandre. Poobliekame si ich a keď zvuk sirény neustáva, pokračujeme v párty.

„Ach, to boli časy,“ pristihneme sa občas v spomienkovom optimizme na mladosť. „Bude nám chýbať,“ hovoríme aj o tých, ktorí nám celé roky liezli na nervy. Mozog je stroj s jednou veľmi pozitívnou funkciou – automatického pregumovania sa v procese psychickej samoregulácie, takže stačí trocha času a všetko zlé je zrazu preč a ostane už len to dobré. Možno, aby sme sa nezbláznili a možno skrátka iba preto, že každý si nakoniec zaslúži byť posudzovaný kúsok lepšie, než aká je realita.

Je to presne päť rokov, čo sa neživím novinárskym chlebíkom, čo je, v intenciách slovenských zvykov, už možno aj čas, keď by som mal začať mudrovať a tváriť sa, že o novinárčine všetko viem. Ako spomienku preto dejinám odkazujem týchto desať vysoko teoretických právd o živote ľudí v médiách.

Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.

Denne človek číta o tom, čo sa deje na Ukrajine a Rusku, a cíti sa nesvoj, lebo nie je v jeho moci urobiť vôbec nič. Pred dvoma týždňami som dostal malú šancu.

Móda nikdy nebola moja téma. Približne raz ročne na mňa okolie začne tlačiť, že by som si mal kúpiť niečo na seba. V chvate nakúpim niekoľko vecí, a potom ich nosím dovtedy, kým nie sú samá diera a ja zase nezačnem vyzerať ako vandrák. Proces sa opakuje.

Sú revolta, krik, protesty tým najlepším spôsobom, ako dosiahnuť, to, čo chcete? V knihe Ticho Susan Cainovej sa dočítate o malých a veľkých víťazstvách tých, ktorí toho veľa v živote nenahovoria ‒ o tom, ako Rosa Parksová spustila boj za práva černochov len tým, že namiesto dlhých rečí povedala iba „nie“, keď mala v autobuse pustiť sadnúť belocha, a o tom, ako by bez podobných ľudí nikdy nevznikla teória relativity, Harry Potter a Google. O tom, čo slovenská ľudová múdrosť nazvala „tichá voda brehy myje“.