Spravodlivosť môžeme chápať aj ako správnu mieru. V niečom teda evokuje mier; kým vojna je synonymom uplatnenia donucujúcej sily. To prvé sa zvykne chápať ako atribút moci, ktorá ctí zákony a práva. To druhé býva atribútom tyranie.

Ako spolu súvisia predstavy svetoobčianstva, svetovlády a dnešná chaotická svetová situácia? Nie, nejde o žiadny „akademický“ problém či intelektuálnu zábavku. Práve naša súčasnosť nás stavia pred túto súvislosť s novou naliehavosťou. Od jej správneho pochopenia závisí naozaj veľa.

Peter Zajac vyslovil v podcaste na našej stránke niekoľko dôležitých poznámok, ktoré by nemali upadnúť do zabudnutia. O šírení konšpiračnej mentality v našej spoločnosti, jej mocenských súvislostiach a možných ďalších následkoch. To ma láka k doplňujúcej poznámke. A pripomenutiu istého príbehu.

Slobodná spoločnosť je viac než len množstvo jednotlivcov spravovaných štátom. Je to aj organicky rozrastené tkanivo komunikácie na najrôznejších úrovniach, samosprávnych štruktúr, mimovládnych organizácií, vzťahov dobrovoľnosti a svojpomoci. Skrátka: sebavedomá a spontánne fungujúca občianska spoločnosť.

Nie je to veselá správa, ale totalitné praktiky a ašpirujúci vodcovia sa vracajú. A nám by mohlo byť užitočné venovať pozornosť ich postupom voči „systému“ (môžeme to nazvať aj „starý režim“), ktorý chcú povaliť. Pravda, ak tieto lekcie ešte dokážeme čítať.

Chceme „vyhrať“ alebo len „ukončiť vojnu“? Tieto dva pojmy sa totiž miešajú v súvislosti s vojnou na Ukrajine, a nielen s ňou. To ešte nie je kritika. Viacznačné vyjadrovanie je v diplomacii prípustné, niekedy priamo potrebné. Čo však musí byť jasné nám, je naša predstava o tom, čo chceme dosiahnuť.

Čo je umelá inteligencia? Prečo o nej hovoríme práve dnes a viac než doposiaľ? Ako mení vzorce nášho správania a tiež bezpečnostnú mapu sveta? Máme sa báť umelej inteligencie alebo našej ľudskej povahy? Hovoríme s Michalom Valkom, vedcom v oblasti umelej inteligencie.

María Corina Machado (1967), dlhoročná vedúca osobnosť venezuelskej demokratickej politickej opozície a mimovládneho sektoru, perzekvovaná Chávezovým režimom a ohrozovaná na živote drogovými kartelmi, dostáva Nobelovu cenu mieru v chúlostivej, zamotanej a zaujímavej medzinárodnej situácii.

Ako vyplýva z našich predchádzajúcich úvah, keď hovoríme o samovláde alebo „tyranii,“ nemusíme ihneď myslieť na totalitné režimy, masový teror a genocídu. Samovlády majú mnoho podôb s rozličnou mierou násilia či svojvôle. A predsa majú ich najmiernejšie aj najhoršie podoby čosi spoločné.

Tak som si zase zavaril. Sľúbil som, že napíšem (vo voľnej nadväznosti na tému čísla) niečo o dedičstve normalizačnej mentality. Nie natoľko v kontexte kultúry či popkultúry, skôr v súvislostiach morálnych a politických, hoci tie sa od kultúry nedajú úplne oddeliť, ba majú s ňou zaujímavé spojitosti. Narazil som však na problém.