Aj keď dnešné konštatovania o začiatku novej studenej vojny neznejú veselo, môžu byť príležitosťou na vyjasnenie si pojmov a situácie, ktorej musíme čeliť, pokiaľ možno úspešne. Pravda, ak sme ešte nezabudli na dôvody, prečo by sme to vôbec mali robiť.

Čo dnes zostáva zo symbolov Veľkej noci, ústredného sviatku kresťanov? Pôvodné porozumenie posolstvu veľkonočného príbehu možno ochudobniť, vyprázdniť, stratiť nielen lipnutím na hrubo doslovnom znení príbehu, ale aj sentimentalizovaním, ktoré ho zmení na gýč.

Reč je o súčasných pojmových zmätkoch v morálke a politike. Nemám veľmi rád výraz „postfaktuálna doba“. Aj preto, že tento výraz môže niekto čítať ako vyhlásenie, že už žiadne fakty neexistujú či prinajmenšom stratili cenu, a že je to hotová vec.

V sobotu odpovedal pápež na otázku novinára zo švajčiarskeho telerádia o tom, čo si myslí o výzvach vzdať sa na adresu Ukrajiny, povedal, že „silnejší je ten, kto vníma situáciu, myslí na ľudí, a kto má odvahu vztýčiť bielu vlajku a rokovať“.

To, čo sa okolo nás deje, nevrhá na našu ľudskú povahu lichotivé svetlo. Priamo za chrbtom máme vojnu, sme svedkami barbarských skutkov, o akých mnohí z nás naďalej vyhlasujú, že predsa do tejto doby nepatria, že sú pod jej úroveň. Nepatria? A kam teda patria?

Zdá sa, že samozvaný protiizraelský aktivizmus sa Rogerovi Watersovi prestáva vyplácať. Hoci, priznajme si, dosť dlho mu to s ním – najmä v istých kruhoch – vychádzalo, a dá sa očakávať, že niekde tomu tak bude aj naďalej. A je tu ešte viac nemilých súvislostí.

Po tom, čo sme tu naposledy hovorili o konfrontácii kresťanstva v 20. storočí s nacizmom, komunizmom a ďalšími ideologickými hnutiami, som si musel s ľútosťou uvedomiť, že tu zostalo príliš mnoho nedopovedaného. Spomínaná konfrontácia bola len vyvrcholením oveľa dlhšieho vývoja. A ani tu, ako je zrejmé, sa príbeh nekončí.

Aj keď úspech strategického bombardovania v druhej svetovej vojne môžeme pokladať za nepochybný, jeho povaha sa nakoniec mohla líšiť od pôvodných koncepcií, predstáv či výpočtov. Aj dnes dá istú námahu pochopiť ho v adekvátnych proporciách a kontexte.

Už zase sa hovorí o civilizačnom konflikte aj o kultúrnych vojnách. Vždy keď spomenieme ohrozenie demokracie, spravidla to vzťahujeme k ohrozeniu našich civilizačných hodnôt. A nepriatelia Západu detto nezabudnú zdôrazniť, že reprezentujú kultúrnu alternatívu k upadajúcemu Západu. (Tú lepšiu, pravdaže.)

Spomienka na február 1948 vyvoláva nepríjemné asociácie. Nie pre riziko doslovného opakovania udalostí; dejiny sa nepohybujú mechanicky v kruhu. A predsa sa v udalostiach môžu prejavovať isté konštanty, ktoré pôsobia na správanie aktérov; a aj následky takéhoto správania môžu byť podobné.