V Česku si cez víkend v prvých priamych voľbách zvolili prezidenta. Na Slovensku sa zatiaľ len usilovne hľadajú kandidáti, pričom sa zdá, že to prinesie ešte veľa vzrušenia a nečakaných zvratov.

Rok 2013 bude rokom, keď sa naplno začne prezidentská kampaň. Požiadali sme dvoch kandidátov na úrad prezidenta, aby napísali novoročný príhovor s dátumom 1. 1. 2013. Píše Ján Čarnogurský.

Americký U.S. Steel predáva svoj košický kombinát. Po dvanástich rokoch sa tak končí jeden investičný príbeh. Slovensko z prítomnosti Američanov profitovalo. Otázne je, čo prinesie budúcnosť a zatiaľ neznámy nový majiteľ.

Mám Rusov rád. Ale nemám rád Rusko. Najmä to dnešné, zákerne diktátorské, mafiánske, niekde v hĺbke stále totalitné, to Rusko, z ktorého k nám v dnešnej putinovsko-medvedevovskej konštelácii nemôže prísť nič dobré. To neznamená, že k nám z Ruska nemôžu prísť dobrí Rusi, pretože tých je aj v dnešnom Rusku veľa. Problémom však je, že k nám prichádzajú a zrejme v omnoho väčšom množstve, aj zlí Rusi. Prichádzajú nielen so svojimi miliónmi a niekedy aj miliardami dolárov, ale aj so svojimi východnými spôsobmi. Tie spôsoby spočívajú v presvedčení, že kúpiť sa dá všetko, že demokracia a právo sú len škrupinky, polícia je neškodná, zákony ohybné a politici úplatní.

Dvadsať rokov trvala prvá Československá republika a navždy zmenila naše dejiny. Slovenská republika a zodpovednosť za vlastný štát nás mení ešte viac.

Pápež Pius X. raz povedal: „Dajte mi deti do šesť rokov, a potom si ich už môžete zobrať“. Mal na mysli, samozrejme, to, že pre život každého dieťaťa sú rozhodujúce prvé roky života, prostredie, v ktorom žije, ľudia, ktorí ho obkolesujú a formujú.

Budúci týždeň končí vo svojej funkcii český prezident Václav Klaus. Hoci dnes mnohí jeho verejné pôsobenie vnímajú v tieni amnestie a podpory Miloša Zemana, Klaus toho reprezentuje podstatne viac.

Je to najväčšia urážka Slovenska za dvadsať rokov samostatnosti. Na budúci rok oslávime 1 150 rokov od príchodu patrónov Európy, svätých vierozvestov Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu. Vďaka Bruselu to oslávime tak, že na pamätnej minci nebudú mať kríže a svätožiaru.

V slovenských dejinách nie je až tak veľa udalostí, na ktoré by sme mohli byť právom hrdí. Kto si ešte dnes spomenie na vyhlásenie, v ktorom sa hŕstka intelektuálov ospravedlnila Židom za deportácie? Pritom ide o druhú najdôležitejšiu akciu disentu pred rokom 1989.