O tom, aké komplikované bývajú vzťahy medzi veľkými a malými. Stáva sa to najmä vtedy, keď malá krajina náhle získa či zvýrazní svoj strategický význam. A je to aj prípad Rumunska – krajiny, ktorú si Rusko čoraz väčšmi všíma.

V stredu večer sme sedeli so Zuzanou v pohodlných kreslách u nás na chodbe redakcie. Rozprávali sme sa o absurdnostiach nášho sveta, chvíľami sme sa hlasno smiali, no občas sme stíchli a hľadali slová. Faust, Lidice, Moskva, bulvár, divadlo. V jednej chvíli som zapol diktafón.

Je Rus a kritizuje ruskú verziu dejín druhej svetovej vojny. Používa pritom ruské archívy. A tvrdí, že nový pohľad na dejiny potrebuje najviac ruská spoločnosť. Mark Solonin.

Britský prozaik Ian McEwan rozpráva o dospievaní, prvej láske a zvodoch temnoty na pozadí paranoidnej atmosféry Berlína päťdesiatych rokov.

„Všetko, čo vidíš v ruskej televízii, je pravda. Je to skutočne s tými požiarmi tak. Horíme a nevieme dokedy,“ hovorí mi Igor. Zo svojho domu, vzdialeného osem kilometrov od moskovského cestného okruhu, hľadí rovno na borovicový les. Jeho hlas však znie do telefónu pokojne.

Porazil Sovietsky zväz bez vojny. Ozdravil americkú ekonomiku a svojej krajine vrátil stratenú sebaúctu. Mnohé z toho, čo charakterizuje našu súčasnosť, je priamym dôsledkom rozhodnutí, ktoré sa udiali počas jeho vlády. Pred sto rokmi sa narodil Ronald Reagan.

Reaganov pohľad na studenú vojnu bol sformovaný už minimálne v roku 1979. „My vyhráme. Oni prehrajú,“ povedal, keď ešte nebol prezidentom. Je to zjednodušené, ale dosť výstižné zhrnutie toho, čo dnes poznáme pod názvom Reaganova doktrína.

Aktuálny prípad dvoch čečenských utečencov, Aliho Ibragimova a Anzora Čentieva, ktorých od nás Rusko žiada vydať na trestné stíhanie, otvoril opäť zásadnú diskusiu. Vydávame ľudí do krajín, kde im hrozí mučenie a iné neľudské zaobchádzanie?