Každý má pod stromček nejaké to želanie. Ja mám vždy jedno a to isté. A na rozdiel od iných, mne sa aj každý rok splní. Neviem si totiž bez neho predstaviť žiadne sviatky, tobôž tie vianočné. Želám si metrový koláč.

Autor obľúbených textov zo zadnej strany .týždňa vo vianočnej rozprávke odhaľuje príbeh o tom, ako sa ryby pokúsili zvrátiť rozhodnutie pápeža byť pôstnym jedlom.

Jedlo hralo pri kľúčových udalostiach v živote človeka zásadnú úlohu, často so sebou nieslo ritualizované posolstvá. Isté veci sa jedli pri narodení dieťaťa, iné pri jeho prechode do dospelosti či na svadbách. Len málo z týchto hostín má však špeciálny názov. Na rozdiel od karu.

Pomaly sa začína vypekať. Odvšadiaľ sa rinú všakovaké lákavé vône exotických korenín, medu a kakaa, ktoré nám nástojčivo zvestujú blížiace sa sviatky. Váži sa, hnetie sa, mixuje ostošesť. No nebyť jednej ingrediencie, všetko by bolo omnoho komplikovanejšie. Prášok do pečiva.

Polia a predzáhradky sú už prázdne, niektoré aj vzorne a hlboko poorané a porýľované. Len kde-tu zo zeme trčia čudné, bosorácky vyzerajúce rastliny. Navrchu akási kapustová čapica, na stračej nôžke popriliepané zelené guľôčky – hrôza. Ružičkový kel.

Máme ju na stole častejšie, než by sa to našim lekárom či výživovým poradcom páčilo. No nedá sa inak. Najmä v týchto sviatočných dňoch, keď sa patrí jar privítať množstvom vajíčok, nastrúhaným chrenom s cviklou a kusiskom nefalšovanej údenej šunky.

Vyníma sa pod plátkami údeného mäsa či carpaccia, figuruje ako súčasť sviežeho šalátu spolu s ostatnými zelenými kamarátkami, odvážnejší ju jedia len zakvapnutú olejom a citrónom. Jej listy sa podobajú na púpavu a chutia horkasto, s jemným štipľavým chvostíkom. Rukola.

Prechádzame sa po trhu a zrazu na nás začne mávať niečo uhrančivo zelené a strapaté. Blížime sa a pozorujeme, že tento košatý zázrak pribudol na stole takmer každému trhovníkovi. Podídeme bližšie a hneď je všetko jasné. Stojíme pri kope strapatých zelených fazuliek.

Je horúce leto a namiesto toho, aby sme sa navzájom častovali len chladivými šalátikmi s iskrivými zálievkami, my stojíme pri hrnci veľkom ako svet, potíme sa, ruky zababrané po lakte, a to len aby sme najbližším pripravili kultové jedlo každého leta: plnenú papriku.

To, že je to jedlo národné, napísala už vo svojej slávnej kuchárke z roku 1914 Terézia Vansová. Nezabudla však pri ňom spomenúť aj tie dôležitejšie veci: že je mimoriadne výživné a prospešné pre zdravých a chorých, silných aj slabých – demikát.