Multikulti debata je samostatná patafyzická vedná disciplína, ktorá stojí uprostred nových debatných vied a ktorej hlavným zmyslom je samotná debata bez akejkoľvek dôležitosti jej obsahu, čím sa darí napĺňať nové kvóty vo vzdelávacom procese európskeho ľudu, podľa ktorých musí každý správny Európan v roku 2025 predebatovať o ničom minimálne dvadsať rokov života.

Čajka sedí na lampe hneď za oknom, čistučké more šumí pár metrov odo mňa, oproti je Brač, v chladničke chobotnica. Idyla. Nemôžem si pomôcť, ale často tu rozmýšľam, ako je možné, že na takom krásnom kúsku Zeme bola len nedávno vojna. Prekvapuje ma to.

Juhoamerickí umelci sú kúzelní. Stage manažér Čyčy vie o nich rozprávať nádherné príhody. Stage manažér ma na starosti chod scény vrátane zákulisia, kontroluje, či majú umelci všetko, čo chcú. A stráži čas. Čas je na festivaloch veľmi dôležitý. Ako vraví iná legenda stage manažingu Hulo: „neviem presne, kedy skupina začne, ale viem presne, kedy skončí“.

Sedím v škôlke na Šobove. Pred chvíľou sme dohrali koncert. S Bez ladu a skladu. V škôlke je šatňa. Je dobré byť neexistujúcou skupinou. Vždy keď hráte, máte sviatok. Na chvíľu sa preruší bežný chod sveta a hráte. Na pódiu sa stretnete s priateľmi, s ktorými sa tak radi hádate, že azda len počas tých vzácnych chvíľ na pódiu to tak nie je.

Stalo sa nám to prvýkrát. Vypredali sme festival v predstihu. Je to prirodzený sen každého promotéra. Našim britským kolegom sa to deje každoročne, dokonca vymýšľajú rôzne obmedzenia, len aby sa lístky distribuovali čo najspravodlivejšie.

Južní Slovania to majú u nás západniarov akési nahnuté. Je pravda, že spotreba brilantíny je v tejto časti sveta údajne druhá najvyššia hneď po Argentíne, ale až takí rozdielni zase nie sme.

Dvadsiateho augusta 1941 sa v Bratislave narodil Július Satinský. To znamená, že keby žil, v týchto dňoch by oslavoval sedemdesiatku. A to je práve zaujímavé: hoci v decembri 2002 zomrel, jeho duch ako keby tu stále bol. Veď ako ináč vysvetliť to, že len čo o Julovi začala hovoriť jeho manželka Viera či dcéra Lucia, jeho kolegovia a priatelia Milan Lasica, Pavel Vilikovský či Kornel Földvári, alebo vydavateľ jeho „bratislavských" kníh Albert Marenčin či šéfredaktor .týždňa Štefan Hríb, na tvári sa im objavil úsmev. Ako keby sme sa už len pri spomienke na Jula všetci na chvíľu vrátili do toho veselšieho a krajšieho sveta, ktorý tu počas svojho života nenápadne vytváral.

Turnaje v spoločenskom hokeji majú svoje čaro. Napríklad taká ľadová jaskyňa. Zemeguľa má 4,6 miliardy rokov. Zemeguľa? Pojem zemeguľa by mohol napadnúť ktorýkoľvek vedec, napríklad taký Martin Mojžiš by ma za toto slovo minimálne poučil.

Dva týždne pred Pohodou sa sťahujeme na letisko. Do penziónu s prekvapivým názvom Penzión Letisko. Izby majú drevené zárubne a na kľúčoch čísla na plexisklovom prívesku. Každé ráno, keď vyrážame na plochu, sa chodbou penziónu ozýva perkusionistický koncert.

Pätnásta Pohoda sa oprávnene dostala medzi európsku festivalovú špičku. Najrešpektovanejší festivalový server VirtualFestivals.com jej dal 9 z 10 bodov, čo je toľko, ako získal Roskilde a o jeden bod viac než získal Glastonbury.