Ku každému mestu si priradím tvár, ku každému miestu nejakú osobnosť. Camagüey ma dojíma ako striedma dáma s dlhým rodokmeňom. Frankfurt je pre mňa punkový účes a úzka kravata, Praha sú modré oči a pokrivený úsmev mladého muža, ktorý mi – len na sekundu – vstúpil do cesty. Lima je neopísateľná, až na ten prach. Je všade. Víri sa, sadá, letí ponad útes, až skončí v mori. Na Karibik príliš studenom a rozbúrenom mori. Maličké čiastočky zeme a piesku cítite na tvári, na tele, v jedle, v celom živote. Prach je na ovocí, aj na čerstvo podávanom ceviche, nájdete ho v koktaile. Prach je to, na čo sa všetci raz zmeníme, keď príde ten deň, ale tu v Lime patrí prach k životu, nie k smrti.

Peter Lipa sa považuje predovšetkým za speváka, preto musí stále koordinovať termíny hudobníkov, mať program, perspektívu, nové pesničky, lebo mať nový účes už podľa neho nie je taká atrakcia. Dlhé roky robí rozhlasovú reláciu o džeze, moderuje a režíruje Bratislavské jazzové dni.

Október bez tradičných „džezákov“ – to by asi nebolo ono. Aktuálny 38. ročník etablovaného festivalu však v posledných rokoch nastoľuje otázky najmä svojím dramaturgickým smerovaním.

Už druhý rok v lifestyle spovedáme a fotíme zaujímavé osobnosti politického, spoločenského a kultúrneho života Slovenska. Vyzvedáme, čo najradšej robia, keď nerobia, aké sú ich drobné životné radosti, cnosti a neresti. Zvykne to byť veľmi zábavné, niekedy až dobrodružné.

Festival Žákovic Open je ako hudba skupiny Hex: príjemný a priateľský. Počas dvoch dní na lúke u Maroša Žákovica pravdepodobne neobjavíte veľa novej hudby, ale bude vám tam dobre. Ako doma.

V roku 2001 založil hudobné vydavateľstvo Hevhetia, v ktorom dodnes vyšlo viac než 100 albumov. V Košiciach organizoval koncerty a hudobný festival. Pred viac než rokom vymenil Zoru Jaurovú na poste šéfa tímu Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013. Ján Sudzina.

Už ako dieťa som bol poslucháč a som ním dodnes. V Prešove sme bývali v dome, na ktorom bol amplión. A z neho stále išla hudba – dychovky, Alexandrovovci, folklór – všetko okrem tanečnej hudby.

Keď som mal asi osem rokov, môj o sedem rokov starší brat doniesol domov nahrávku Louisa Armstronga. Povedal mi, že je to černoch, trubkár, a ak chcem hrať na trúbke, mám ho počúvať.

Mohol som mať šesť či sedem rokov. Žil som s maminkou, babkou a prababkou a niekto k nám doniesol krásnu čínsku harmoniku. Bola síce lacná, veľmi neladila, ale mala svôj pôvab.