Vždy som rozmýšľala, aké by to bolo byť vo väzení. Že či by som sa od nešťastia zbláznila alebo zomrela, alebo či by som to znášala s humorom. Či by som stratila iskru do života, alebo, naopak, vymýšľala nemožné aktivity v rámci svojich možností. Táto predstava bola v mojej hlave vždy. Kedysi som mala teóriu, že veď nič to, ak ma niekedy zavrú (aj keď si naozaj neviem predstaviť, za čo a prečo), tak si prosto sadnem na zadok a budem meditovať. Keď to vedia buddhistickí mnísi, musím sa to predsa naučiť aj ja. Sadnúť si, zavrieť oči a opustiť telo. A ostatné máš na háku.

Masy ľudí, gýčové stánky, stovky chorých, očakávajúcich náhle uzdravenie, a prepracovaná organizácia celého podniku môže človeka zaskočiť. Zrazu sa necíti ako na pútnickom mieste, ale ako vo vychytenej turistickej destinácii.

Moja láska k trhom nemá vôbec nič spoločné s nákupnou horúčkou, jasné?! Celkom nič. Myslím, že korene tejto lásky, z ktorej človeku ide až také mravčenie po celom tele, sú ešte niekde v mojom detstve v Trnave, a v trnavskom jarmoku, ktorý každý september rozvíril vody tohto, vtedy tichého miesta. Stovky stánkov, kolotočov, a samozrejme, môj obľúbený nedeľný blšák, kde na zemi na handrách človek našiel naozajstné skvosty...

Kráčam ranným Starým Arbatom a mám šťastnú melanchóliu. To je taká tá, keď cítite neuveriteľný pokoj, ale zároveň máte vypeckované vnímanie a všetky vnemy absorbujete veľmi intenzívne a pozorovateľské schopnosti sú na maxime.

Problémoví susedia nech sa na dianie v Sýrii dívame z ktorejkoľvek strany, ťažko povedať, kto má väčšie problémy. Či prezident Assad, ktorý síce stráca spojencov za hranicami, no stále sa drží pri moci, alebo povstalci, ktorí proti nemu už dva roky bojujú. Jednoznačného víťazstva nie je schopný nikto. Assadovi odmietla podporu aj Liga arabských štátov, čo rozhnevalo Moskvu.

Príbeh Borisa Berezovského je legendárny. Stal sa základom filmu ruského režiséra Pavla Lungina Oligarch. Je aj v knihe reportéra The Washington Post Davida Hoffmanna Oligarchovia – bohatstvo a moc v novom Rusku. Príbeh muža, ktorý si minulý týždeň vzal život v britskom exile, je aj sovietskym a ruským príbehom.

Na konci júla 2011 nás v Riu de Janeiro žrebovali do kvalifikácie MS 2014 z druhého európskeho koša na samom konci programu. V osudí boli už len tri loptičky: Slovensko, Ukrajina a Francúzsko. Do skupiny G ku Grécku sme boli vyžrebovaní my. Vyhli sme sa tým skupine s Anglickom a so Španielskom.

Dvadsiaty prvý a dvadsiaty deviaty august, výročie invázie a výročie Povstania. Na prvý pohľad ide o protichodné udalosti, ale opak je pravda.

Majstrovstvá sveta v atletike, ktoré sa nedávno skončili v Moskve, určite vojdú do dejín. Nie kvôli rekordom, ale nechtom. Nie obyčajným nechtom, ale švédskym, ženským a ešte k tomu dúhovým. Čitatelia už určite tušia, o čom je reč. Áno, tá kombinácia Švédska a dúhy musí napovedať, že ide o niečo veľmi pokrokové, niečo progresívne, čo je absolútne top, au courant a wow. Čiže o protest proti zákonu, ktorý podpísal Vladimír Putin a ktorý podľa médií zaútočil na záujmy LGBT.

Rozhádaní lídri Minulý týždeň to vyzeralo na také vážne ochladenie vo vzťahoch medzi Washingtonom a Moskvou, aké si niektorí pamätajú z čias studenej vojny. Príčinou bol ročný azyl, ktorý Edwardovi Snowdenovi udelili v Rusku. Vladimír Putin sa rozhodol podporiť Snowdena napriek tomu, že ho Barack Obama opakovane vyzýval, aby to nerobil. Alebo ho podporil možno práve preto – aby zdôraznil, že mienka Bieleho domu ho nezaujíma.