Emil, mám problém s pamäťou. Viem, nie je to nič nečakané, ale čoraz viac ma to znervózňuje. Napríklad. Keďže v mojich listoch je dosť spomienok, nepamätám sa, na čo som už spomínal, a preto je tu nebezpečenstvo, že sa budem opakovať.

Emil, Cez Vianoce ma rozveselila len jedna správa. Bohužiaľ smutná, ale tak to v živote býva, lebo sranda si nevyberá. Zachytil som tú správu v poslednej chvíli, lebo som bol na obhliadke objektu a keď som sa vracal na vrátnicu, hlásateľka v televízii práve hovorila „farár im zaželal šťastný nový rok a o hodinu neskôr vyhoreli“.

Servus Emil, na Dušičky som bol na hroboch. Čo sa týka hrobov, mám kam chodiť, len neviem, či niekto bude chodiť na môj. Ale, keď sa to tak vezme, je mi to fuk. Mohol by som si želať, aby môj popol rozprášili, ale nemám ani tušenia, že kde. Na Slavíne to by bolo asi nevhodné, predsa len by som mal byť skromnejší a na nejakom bezvýznamnom mieste, to by mi zase bolo ľúto, lebo až za takého bezvýznamného sa nepovažujem.

Emil, vieš čo je nového? Nič. Si prekvapený? Asi nie. Voľakedy, bol som ešte mladík, mal som tetu, ktorú som občas navštívil a vždy sa ma opýtala „Čo nového, Mirinko?“ Ja som vždy povedal „Nič, tetuška“ a ona povedala „To je najlepšie“.

Emil, urobil som fór a minulý týždeň som nahovoril tú starú komunistku z nášho starobinca na veľkú prču. Prišiel som za ňou, v obleku a s kravatou, červenou, zaklopal som na jej dvere, otvorila pozvala ma ďalej, a keď som jej dal snežienky, mal som ich vo vrecku saka, možno si myslela, že ju chcem požiadať o ruku, lebo v očiach mala nádej. A potom trochu, ale len trochu sklamania, keď som jej navrhol, aby sme v starobinci oslávili šesťdesiate tretie výročie februárových udalostí.

Milý Emil, v podstate nič nové. Furt čítam noviny, lebo von sa mi chodiť nechce. Človek sa pobaví. Napríklad včera v jednom denníku písali, že nejaký poslanec robí všetko preto, aby bol denne v novinách. Písali o tom kriticky, ako že sa to nepatrí a že vlastne ten poslanec nerobí nič, iba to.

Emil, zažil som zvláštnu príhodu a neviem, čo si mám o tom myslieť, pretože vysvetlenia môžu byť rozličné. Išiel som do supermarketu. Len tak, popozerať sa, lebo väčšinou nenakupujem, ale občas sa rád po tom obchode poprechádzam a predstavujem si, čo by som si všetko mohol kúpiť, keby som na to mal, lenže problém ani nie je v tom, že na to nemám, ale v tom, že to nepotrebujem, pretože to, čo potrebujem, už mám.

Ahoj, Emil bol som na vyšetrení s tou prostatou a nebolo to nič moc. Predovšetkým, keď mi doktor povedal, aby som si zobliekol gate, tak vedľa neho stála sestrička a na tvári mala potuteľný úsmev, aspoň mne sa tak zdalo.

Emil, ako sa máš? Ja sa mám dobre. Takto som písaval pozdravy z výletov svojim rodičom. Ako sa máte? Ja sa mám dobre. Váš Miro. Vtedy som nevedel, čo iné by som mal napísať. Nemal som nijaké myšlienky, iba zážitky. Teraz je to naopak. Teraz mám myšlienok habadej. Prakticky nerobím nič iné, len rozmýšľam. Vlastne, prišiel som na to, že rozmýšľať začneš vtedy, keď nemáš čo robiť.

Emil, vieš, čo robím, keď nič nerobím? Dívam sa na telku. A keďže nič nerobím furt, tak na ňu zízam stále. Rozmýšľam, ako sme žili, keď nebola televízia. Ani si to už neviem predstaviť.