Milí priatelia, bola raz taká jedna baba u nás v Jure a tá mala dlhé nohy, dlhé vlasy a veľmi vysoké ambície. Bola staršia a strašne nedosiahnuteľná, v podstate aj neobsiahnuteľná a keby nebola taká konkrétne hmotná, bola by aj vzletne éterická. Nebola nejako extra štíhla. Bola skôr ten typ krv a mlieko, blond vlasy a kabelka. Žena, ktorá keď to v správnom momente nepodchytí, tak sa raz premení na matrónu, na ženštinu s klobúkom a pávími perami.

Milí priatelia, zo sveta prichádzajú hlavne zlé správy. Hlavne sú ohavne namierené na mier. Mierka deformuje realitu. Je to ako s tým človekom, ktorý je na sto metrov iba terčom, no vo vzdialenosti jedného metra je to bytosť, ktorá potrebuje objatie. Možno je to pravda, veď objatie potrebuje každý. Ale Pilát sa pýta: „Čo je pravda?“ a následne vydá Krista katom. Pravda sa ohýba v rytme gumených obuškov a viera sa nevyznáva, ale priznáva. Priznám sa vám, nedokážem o tom už počúvať, nieto sa na to dívať. Nevládzem.

Milí priatelia, na svete je mnoho krás a pôžitkov, no pre mňa majú najväčšie čaro vône. Aké to asi bolo, keď Boh stvoril vesmír a zrazu zavoňali zakvitnuté záhrady. Púčiky, lupene, kvety. Do toho pracovité včely a zlatý med. Sladký, lepkavý, voňavý. Hneď sa zliezli medvede na koštovku. Aké to muselo byť opájajúce, keď prvýkrát zmokla hlina a prvýkrát začalo zahnívať lístie v jeseni. A keď v lete zavialo od rybníka a keď sa k oblohe vzniesla prvá vôňa makovníka... To sa zalizovali aj anjeli!

Milí priatelia. V istej motivačnej príručke, ktorá mala čitateľov motivovať k tomu, aby si všetko pýtali zadarmo od vesmíru, som našiel aj jednu pravdivú vetu. Hovorila niečo v tom zmysle, že čokoľvek vieš, môže to byť aj úplná somarina, banalita, pseudozručnosť, vždy sa to budú snažiť využiť ľudia, ktorí to nevedia. Tí to buď reálne potrebujú, alebo to nepotrebujú. Tí, ktorí to nepotrebujú sú horší, lebo vás budú chcieť využiť len v rámci radosti zo zneužívania. Na túto múdrosť hodnú vidieckeho mystika som si spomenul pri jednom náhodnom stretnutí.

Milí priatelia, veľa sa hovorí o úlohe muža v spoločnosti, v rodine, v komunite, v práci. Prisudzujú sa mu rôzne roly, ktoré by mal zvládať. Zaznieva však aj kritický a varovný hlas, ktorý poukazuje na to, že muži západnej civilizácie sú čoraz menej mužní. Nie sú zženštilí, iba nemužní. Niektorí dokonca čúrajú posediačky! Namieste je otázka, čo robí muža mužom? Mohli by sme o tom filozofovať donekonečna a správnych odpovedí by pravdepodobne bolo niekoľko desiatok.

Milí priatelia, jednou z najnezmyselnejších vecí na svete sú nákupy. Nesmelo dodávam, že teda asi iba pre mňa. Lebo život a svet sa neustále točí okolo „biznisu“, okolo predaja a nákupu. Vklady, zisky, straty, výnosy, percentá a rabaty. Človek z tohto kolotoča vystúpiť nemôže, ale môže mu to celé poriadne liezť na nervy. Mne to aj lezie. Čo mi už chcel kdekto predať volovín. Cez telefón mi ponúkali bambusové ponožky so striebornou špičkou. Chceli mi odsať tuk, nafúknuť pery, vylepšiť prsia, zmerať cievy aj cholesterol. Predajcov týchto obskúrností som odmietol, no hrýzlo ma svedomie.

Milí priatelia, už dávno som nepísal o ženách. Nechcem si nejako prihrievať pisateľskú polievočku, ale bola by škoda nespomínať tieto výnimočné bytosti. Keď ich Boh stvoril, mal z toho určite radosť. A keby ich nebol stvoril, mal by výčitky svedomia. A keby tie výčitky nemal, tak by mu ich určite robili ženy, ktoré nestvoril. Tak pre pokoj v dome bol Adam chvíľu v kóme. No a keď sa prebral, chýbal mu kus rebra. Ďalej príbeh poznáme.

Náš nový stĺpčekár Štefan Chrapa hovrí o Bohu, punku a literatúre. Celý rohovor si môžete prečítať v aktuálnom .týždni.

Milí priatelia, urazená pýcha, to je vám hrozná vec. Možno si spomínate na film Anton Špelec Ostrostřelec, kde hlavnú úlohu stvárnil Vlasta Burian. Oceňovali vojenských veteránov, a jemu jedinému sa neušla medaila. Potom spieval pesničku, že: „Kdybych se náhodou znova narodil, tak bych se zmačkal a pak zahodil.“ Zo zúfalstva objednával „liguééérééé“, opil sa a vykríkol: „Císař pán je vůl!“. Odsúdili ho do väzenia. Absurdnosť situácie dotiahnutá do krajnosti a potvrdená zákonom. Aj ja som sa už tak párkrát cítil.

Milí priatelia. Žijeme v slobodných časoch, no napriek tomu mám zakázané písať o rybách. O tých v mori by som sa azda zmieniť mohol. Nemôžem však písať o rybách malých – akváriových. Vraj je to nemužné, smiešne, trápne a v istom zmysle aj nestatočné. „Budeš za blázna, radšej sa s tým nikomu nechváľ,“ poznamenala moja manželka, keď som jej povedal, že mám v práci akvárium. V ten deň sme v kine stretli bezdomovecky vyzerajúceho muža s igelitkami nabitými elektrosúčiastkami. Hovorím: „Hľa, rádioamatér.“