Dožiť sa šesťdesiatky môže byť dôvodom na oslavu. Pre mladé štáty či politické režimy to platí ešte viac ako pre jednotlivcov.

Po vyše 20 mesiacoch od prevzatia moci nám vládna koalícia svojím bojom za tlačový zákon prezentuje názornú ukážku, ako vyzerá podstata jej vládnutia. Vláda Roberta Fica jednoducho nevládne, ale vedie pseudokonflikty s

„Ak by sa počas vášho funkčného obdobia stalo, že Spojené štáty budú obeťou jadrového teroristického útoku, čo by ste urobili ako prvé? A

Naša ekonomika láme rekordy. A

Sedem rokov od zvolenia za prezidenta trvalo Georgeovi Bushovi, kým sa dostal k oficiálnej návšteve Izraela. Bol azda horším spojencom Jeruzalema ako jeho predchodca Bill Clinton, ktorý navštívil Izrael štyri razy? Vôbec nie. Alebo azda doteraz nepokladal Blízky východ za oblasť sveta, hodnú americkej pozornosti? To je očividný nezmysel.

Prečo sa už nedohodnú? Prečo ani šesťdesiat rokov po hlasovaní OSN, ktoré odobrilo vytvorenie židovského a arabského štátu na územiach Svätej zeme, nedokázali obe entity nájsť cestu k normálnemu spolužitiu?

V novembri bude mať vyše dvesto miliónov amerických voličov možnosť rozhodnúť o novom prezidentovi. A ľudia v iných častiach sveta si znovu uvedomia globálnu „nerovnosť“ hlasov: zlomok obyvateľov planéty môže rozhodovať o tom, akým spôsobom bude aj ich život ovplyvňovaný novým americkým prezidentom.

Bývalý americký minister obrany Donald Rumsfeld si pred niekoľkými rokmi pohneval viacerých európskych partnerov, keď v

Najdôležitejšie správy z konca minulého roka napovedali mnohé o tom, čo možno čakať tento rok. Zavraždenie Benazir Bhuttovej, analýza amerických bezpečnostných služieb, podľa ktorej Irán pred pár rokmi pozastavil svoj vojenský jadrový program, násilnosti po voľbách v Keni,

Bude to Clintonová a