Po Idiotovi v Astorke a Zločine a treste v Mestskom divadle Žilina tu máme Bratov Karamazovovcov v Slovenskom národnom divadle. Dostojevského divadelná sezóna vrcholí.

Táto story sa pre mňa začala v sobotu 16. júna 2012. Na jej začiatku bol článok v denníku SME. Jeho titulok U Jahnátka zarobila státisíce naznačoval, že pôjde o úspešný príbeh. A naozaj. Pre hlavnú postavu určite.

Za komunizmu sme žili v prefízlovanom svete. Pred prvými slobodnými voľbami v roku 1990 sa v bývalom Československu uskutočnil pokus o vytlačenie donášačov z verejného života zákonom.

Milí priatelia. Moja manželka je majsterkou neočakávania. V preklade to znamená, že nie je naivka. No nie je ani vypočítavá. V inom prípade by sa nevydala za básnika, čo je tvor nepoužiteľný. Snažím sa ju presviedčať, že v mojej osobe dostala viac, ako si myslí.

Majú dejiny vždy zmysel? Nemáme azda dosť príkladov nezmyselných vojen a nezmyselných obetí? Kedysi o tom písal Milan Kundera. V Neznesiteľnej ľahkosti bytia pripomenul príklad vojny, ktorú proti sebe v dávnej minulosti viedli dva černošské kmene. Kunderovu metaforu, obávam sa, možno dokonale použiť aj pri opise konfliktov v Sýrii a Egypte.

Je to presne 50 rokov, ako bol Giovanni Battista Montini zvolený za pápeža Pavla VI. Keď Montiniho zvolili, zdalo sa, že je to dokonale pripravený kandidát. Bol to muž, ktorý mal citlivosť pre pastoráciu a súčasne rozumel pápežstvu ako málokto iný. Bol kľúčovým poradcom pápaža Pia XII. a arcibiskupom v Miláne.

Milí priatelia, plány sú zvláštna vec. Plány sú praktickejším, čiastočne zhmotneným, vyšším stupňom snívania. Stoja na polceste medzi rojčením zelenáčov a hlbokými nádychmi víťazov v cieli. Niekto plány doslova chrlí. Spisuje ich na papier, zaznamenáva do diára, zvoláva kvôli nim stretnutia a konferencie. Toto je človek plánovač. Sú aj takí ľudia, ktorí neplánujú nič.

Nechcel byť disidentom, rozmýšľal o emigrácii, no napokon sa z neho stala kľúčová osobnosť slovenského samizdatu. Bol osobným Tatarkovým priateľom a je aktuálnym držiteľom Ceny Dominika Tatarku. Oleg Pastier.

Milí priatelia, kedysi, v dobe krutej neslobody, keď našej krajine vládol červený drak, mali sme u nás vmestečku obchod s rozličným tovarom. Seniori, ktorí tam chodili, hovorili, že idú do „Technokova“ – skloňovali si starý názov po svojom. V obchodíku mali klince, vrtáky, pílky, reťaze, rádiá, chladničky aj hrnce, skrátka všetko, čo zužitkovala nenáročná domácnosť socialistického minimalizmu.