Po okupácii odišiel do Izraela, po roku sa však vrátil. Po podpise Charty 77 emigroval druhýkrát: dnes žije Gabriel Levický v New Yorku, kde sa živí ako turistický sprievodca a píše básne.

Milí priatelia, v obrátenej pyramíde v Bratislave, tam kde sídli Slovenský rozhlas, je bufet. V tom bufete robia najfajnovejšie pagáče v republike. Také dnes už nevidno. Nadýchané ako obláčiky, chrumkavo vypečené. Vrstvy cesta sú na sebe decentne poukladané. Pagáče sa štiepia ako atómy. Sú lahodne slané a primerane mastné. Prasa, ktoré za ne padlo na škvarky, musí byť hrdé.

Spýtajte sa basketbalovej trénerky Hejkovej, futbalového trénera Weissa, hokejového Šuplera, ktoréhokoľvek nášho hokejistu či futbalistu, pôsobiaceho v Rusku, na najsilnejšie zážitky z Moskvy. Určite spomenú aj dopravu. Ba skôr jej státie. Nekonečno môže v Moskve v aute trvať hodiny.

„To bolo ešte v čase, keď sa budovala demokracia a bola nádej, že spravodlivosť sa zlepší. Dnes je stagnácia,“ povedala Anna Remiášová v diskusii Nadácie Polis, na ktorej sa pod taktovkou Lucie Faltínovej zúčastnila s Ľubou Lesnou a Jaroslavom Ivorom. To slovo znamená obdobie hlbokej nehybnosti znormalizovaného režimu, ktorej koniec signalizoval Milan Šimečka. Ale je možné, aby v slobodnom svete Radbruchovho pravidla, že právo nemôže byť nad spravodlivosť, fungovalo ako v reálnom socializme právo bez spravodlivosti?

Po Idiotovi v Astorke a Zločine a treste v Mestskom divadle Žilina tu máme Bratov Karamazovovcov v Slovenskom národnom divadle. Dostojevského divadelná sezóna vrcholí.

Táto story sa pre mňa začala v sobotu 16. júna 2012. Na jej začiatku bol článok v denníku SME. Jeho titulok U Jahnátka zarobila státisíce naznačoval, že pôjde o úspešný príbeh. A naozaj. Pre hlavnú postavu určite.

Za komunizmu sme žili v prefízlovanom svete. Pred prvými slobodnými voľbami v roku 1990 sa v bývalom Československu uskutočnil pokus o vytlačenie donášačov z verejného života zákonom.

Milí priatelia. Moja manželka je majsterkou neočakávania. V preklade to znamená, že nie je naivka. No nie je ani vypočítavá. V inom prípade by sa nevydala za básnika, čo je tvor nepoužiteľný. Snažím sa ju presviedčať, že v mojej osobe dostala viac, ako si myslí.

Majú dejiny vždy zmysel? Nemáme azda dosť príkladov nezmyselných vojen a nezmyselných obetí? Kedysi o tom písal Milan Kundera. V Neznesiteľnej ľahkosti bytia pripomenul príklad vojny, ktorú proti sebe v dávnej minulosti viedli dva černošské kmene. Kunderovu metaforu, obávam sa, možno dokonale použiť aj pri opise konfliktov v Sýrii a Egypte.