Milí priatelia, už niekoľkokrát som velebil nepraktické veci. Do protikladu som dával veci nanajvýš praktické, všeobecne použiteľné a cenovo dostupné. Dnes mám ambíciu pokračovať v tomto donkichotskom boji proti praktickosti, respektíve mám úmysel zrúcať mýtus o spoločenskej prospešnosti dáždnika. Dáždnik je otrava. Ten, kto ho vymyslel, nemal určite nikdy nič na práci. Nikdy nič neprenášal v rukách a určite nie v daždi. Jeho jedinou víziou bolo ukryť sa pred nepriazňou počasia.

Milí priatelia. Všetky cesty by mali niekam viesť. Cesty, ktoré vedú odnikiaľ nikam, nestoja za nič. Tvrdenie, že cesta je dôležitejšia než cieľ, neobstojí. Načo je človeku zakvitnutá aleja, keď na jej konci smrdí hnojová jama. Medzi mojím rodným Svätým Jurom a Vajnorami je Šúr. Je to prales plný špecifickej fauny aj flóry, aj korytnačky tam žijú, aj divé svine a minule som tam zazrel bobra. Potom zazrel on mňa a utiekol. Teraz popri odvodňovacom kanáli urobili cyklocestu Jurava. Je to paráda.

Milí priatelia, neodôvodnený principiálny nesúhlas má svoje veľké čaro. Je postavený čisto na emóciách. Funguje ako vynikajúca provokácia. Nemá logiku, nepočúva argumenty. Jednoducho nesúhlasí a v tom nesúhlasení ide do krajnosti a za každých okolností. Majsterkou neodôvodneného radostného nesúhlasu je naša mama. Učiteľka, vytrénovaná dlhými rokmi handrkovania sa s fafrnkami, je pripravená nesúhlasiť hocikedy, hocikde s hocikým a s hocičím.

Milí priatelia. Neviem, či to niekoho bude zaujímať, ale naša kapela ČAD funguje už dvadsať rokov. Hráme tú najextrémnejšiu hudbu, akú si dokážete predstaviť. Niečo na ten štýl, že do automatickej práčky nahádžete kamene, dáte najvyššie obrátky a zapnete odstreďovanie. Vyzerá to, že bubon z práčky už-už vyletí, ale nakoniec to ustojí. Ten hrmot je ohromný. Naša hudobná produkcia je v rámci štýlu na vysokej úrovni. Rovnaký rachot vieme zopakovať s minimálnymi odchýlkami aj stokrát. To sa cení.

Milí priatelila. Slnko, to je super hviezda. Zo všetkých hviezd je mi práve slnko najsympatickejšie. Pláva si po oblohe bez ohľadu na všetko. Ráno vychádza, večer zapadá. Párkrát ma však dožralo. Kúpil som paradajkové planty. Nepredvídavo som ich zasadil vedľa tatovho vinohradu. Pár dní som nemal čas ich chrániť a slnko ich spálilo. Vtedy som naň nakričal, či si myslí, že sú to púštne planty od beduínov! Slnko sa vyškieralo a pálilo ďalej, ako by sa nechumelilo. Radšej som sa skryl pod dub.

Milí priatelia, nedá sa písať len o témach ušľachtilých. Treba občas aj o tom zemitom, ľudskom, páchnucom, no očistnom. Už dlhší čas mám veľkú potrebu venovať sa veľkej potrebe. Zbaviť túto ošemetnú, dôverne známu tému úškľabku a neodôvodnej tabuizácie. Ale tak s ľahkosťou, nadhľadom a úctou. Ospievať ju dôstojne, ako by to urobil napríklad Homér. Predniesť o tejto činnosti niečo hlboké ako Seneca a priateľsky vrelé ako Filan. Trocha pateticky, trocha poeticky. Super, bomba, mega, špicová, miliónová veľká potreba. Samotné slovné spojenie napovedá, že nejde o obyčajnú potrebu.

Milí priatelia, niekedy mám veľkú chuť robiť neplechu. Neškodné veci. Žiadne hulvátstva. Prekrúcam slová, hľadám dvojzmysly, zatajujem sa, nedvíham telefón. Známy hovoril: „Ja telefón vždy zdvihnem. Čo ak mi idú peniaze?“ Po jeho vzore som hovory poctivo prijímal v nádeji, že idú peniaze. Nikdy žiadne neprišli. Teraz keď nechcem, nezdvihnem. Inokedy mlčím, keď mám hovoriť a hovorím, keď mám mlčať. Pri dlhých prehovoroch nápadne zívam, alebo sa tvárim, že zaspávam. Niekedy začnem aj nenápadne chrápať. To ma naučila mama.

Heavy metal je časťou veľ kej rodiny, ktorá sa označuje pojmom extrémna gitarová hudba. Pre laikov je každá tvrdá gitarová muzika heavy metal.

Milí priatelia, roky som si myslel, že zmizlo, že jednoducho neexistuje. Mydlo v sieťke. Že tento vynález pomleli dejiny každodenných banalít a ostalo zapísané len v kronikách absurdných vynálezov maximalistického minimalizmu socialistickej praktickosti. Až zrazu minule. Reduta – Spišská Nová Ves. Mydlo si tam visí v sieťke, akoby bol rok 1985. Vyzývavo sa pohojdáva nad umývadlom na pánskych toaletách. Možno povedať, že vlaje v jemnom prievane.

Milí priatelia, tohtoročná jeseň ma pohltila akýmsi zvláštnym spôsobom. Kráčal som medzi stromami, pod nohami mi tancovalo lístie. Pozrel som na konár a bola tam. Nostalgia s rozviatymi vlasmi. V tvári mala pokoj. Oči mala odovzdane smutné ako bytosť, ktorá dlho vzdorovala, no ďalej už vzdorovať nevládze. Napriek tejto rezignovanej ovisnutosti nabrala toľko síl i odvahy, že sa nebadane posunula a keď som prechádzal popod ňu, zoskočila mi na ramená a ostala tam.