Sedem rokov od zvolenia za prezidenta trvalo Georgeovi Bushovi, kým sa dostal k oficiálnej návšteve Izraela. Bol azda horším spojencom Jeruzalema ako jeho predchodca Bill Clinton, ktorý navštívil Izrael štyri razy? Vôbec nie. Alebo azda doteraz nepokladal Blízky východ za oblasť sveta, hodnú americkej pozornosti? To je očividný nezmysel.

Prečo sa už nedohodnú? Prečo ani šesťdesiat rokov po hlasovaní OSN, ktoré odobrilo vytvorenie židovského a arabského štátu na územiach Svätej zeme, nedokázali obe entity nájsť cestu k normálnemu spolužitiu?

V novembri bude mať vyše dvesto miliónov amerických voličov možnosť rozhodnúť o novom prezidentovi. A ľudia v iných častiach sveta si znovu uvedomia globálnu „nerovnosť“ hlasov: zlomok obyvateľov planéty môže rozhodovať o tom, akým spôsobom bude aj ich život ovplyvňovaný novým americkým prezidentom.

Bývalý americký minister obrany Donald Rumsfeld si pred niekoľkými rokmi pohneval viacerých európskych partnerov, keď v

Najdôležitejšie správy z konca minulého roka napovedali mnohé o tom, čo možno čakať tento rok. Zavraždenie Benazir Bhuttovej, analýza amerických bezpečnostných služieb, podľa ktorej Irán pred pár rokmi pozastavil svoj vojenský jadrový program, násilnosti po voľbách v Keni,

Bude to Clintonová a

Bývalý prezidentov zať obvinil v rozhovore hlavu štátu z objednania atentátu na opozičného vodcu pred rokom a pol. Štyrom nezávislým týždenníkom, ktoré chceli uverejniť citovaný rozhovor, odmietli tlačiarne prevziať príslušné číslo, a v redakciách sa ihneď objavili finančné, daňové a požiarne kontroly.

O

Dvanásť rokov po skončení vojny v Bosne a Hercegovine táto krajina znova znepokojuje svet –

Súdny proces zrejme s najmasovejším sériovým vrahom v