Ak abstrahujeme od istého nevoliteľného kandidáta, tak na prezidentský post sa hľadá človek, ktorý zažil politickú zodpovednosť. Zažitá skúsenosť a väzby na prostredie, do ktorého vchádza, sú takmer kvalifikačný predpoklad. Požiadavku nerelativizuje ani „výkon“ prezidenta dosluhujúceho, ani protiargument Václavom Havlom, ktorý bol predsa prvýkrát zvolený v revolučnej dobe. Na Slovensku možno opäť niečo také zreje, ale ešte nie je.

Téme príjmových nerovností, čo je klasická socialistická agenda, udala svetová kríza novú a poriadne divokú rotáciu. Aj nábeh k ekonomickému fóru v Davose, teda akýsi neformálny svetový summit podnikateľsko-finančných a politických superelít, zahltili výzvy na prerozdelenie majetkov od bohatých k chudobným, proti plutokracii a za väčšiu príjmovú rovnosť.

Zjavnou indíciou, že Smer je podnikateľským projektom, nie štandardnou stranou, bola od jeho začiatkov tvorba politiky. Programy a personálne rozhodnutia sa vždy rodili a diali mimo jeho členstva.

Neklamné svedectvo, že slovenská demokracia má kdesi Achillovu pätu, ktorá ju odlišuje od iných národných scén, vydali eurovoľby. Samotnou účasťou. Trinásťpercentná účasť je dno, ktoré rozleptáva samotnú podstatu usporiadania, v ktorom žijeme. Moc, delegovaná zanedbateľnou menšinou spoločnosti, popiera konštitučnú ideu, ktorou je vláda ľudu.

Pobaltské štáty ustavične pripomínali Západu, že Rusko nie je a ešte dlho nebude v bezpečnostnej oblasti partnerom, ale protivníkom. Udalosti na Ukrajine ukazujú, prečo.

Od rozdelenia federácie nečelilo Slovensko „existenčnejšej“ výzve, než je budúcnosť Ukrajiny. To, čo na východ od nás vidíme, je prebudenie zo sna o europokoji.

Nie je jasné, či predseda vlády naozaj verí, že „rok 2014 bude pre Slovensko lepší“ než predchádzajúci. Alebo si len nacvičuje povinný optimizmus v prezidentskej kampani, ktorú rozbehol na plné obrátky. Jasné je toľko, že by dal veľa – možno aj celú vinicu – za veštbu, či ten rok bude lepší aspoň pre neho.

Druhý rok druhej vlády Roberta Fica bol rokom opevňovania sa moci vládnej strany s dvoma nadlho zapamätateľnými vrcholmi.

Neexistuje čistejší dôkaz iracionality slovenskej politiky ako skutočnosť, že Mariána Kotlebu na župana v Bystrici nielenže netipoval nikto, ale touto možnosťou sa žiadny politológ, komentátor či analytik ani len teoreticky nezaoberal (vrátane autora tohto textu). Porážka kandidáta najsilnejšej strany dejín slovenskej demokracie o 10 percent je azda najdokonalejšia evidencia okrídleného – na Slovensku je možné všetko, dokonca aj opak toho...

Do úľavy, ktorá by sa odchodom „menšieho zla“ dala azda aj krájať, sa vkrádajú aj pocity neistoty. Prinesie prvá nekomunistická hlava štátu tú zmenu, ktorá sa od nej očakáva?