Redukcia jednotlivca na položku, odstránenie prejavov individuality, a najmä maximálne potlačenie slobody – to boli ciele štátu v období tzv. normalizácie. Ako to prežívali tí, ktorí útlak zažili na vlastnej koži? A ako to porovnávajú s dneškom?

Posledné dni mám pocit, že sa nám náš polarizovaný svet, v ktorom sme sa už ako-tak naučili žiť, i keď nie veľmi dobre, sčasti mení, niektoré istoty však zostávajú.

Dříve než se pokusím odpovědět na otázku, zda to, co se děje v politice na Slovensku po parlamentních volbách konaných v září 2023, lze nazývat normalizací, musím předeslat, že tento termín považuji od samotného počátku za nešťastný.

Nemalo vraj ísť ani o vládu pomsty, ani o koalíciu, ktorá vytrhne Slovensko zo slobodného sveta. Už prvá sezóna ale znovu ukázala, že slová nič neznamenajú – prišla aj pomsta, aj faktický rozchod so slobodným svetom.

Obmedzí sa možnosť zhromažďovať sa a vybraní politici budú mať nárok na primerane vybavenú nehnuteľnosť.

Návrat Roberta Fica do politiky je stále v nedohľadne. Zatiaľ čo Gruzínci protestujú v uliciach, ich parlament definitívne schválil kontroverzný zákon o „zahraničných agentoch“. Na Slovensku chcú obdobný zákon presadiť naši vládni politici. Podarí sa im to?

Ruské tajné služby okamžite zareagovali na atentát a spustili masívnu a koordinovanú dezinformačnú operáciu. Jej cieľom je presvedčiť čo najviac ľudí o tom, že za atentátom stojí Ukrajina a USA.

„Ako komunista som zlyhal, ale ako Slovák stojím na prahu novej budúcnosti.“ Tieto slová vyslovil Vladimír Mináč v roku 1993, tri roky pred smrťou. Mináč hľadal nový program pre Slovensko a jeho slová predznamenali dnešný spor o budúcnosť Slovenska.

Alojz Hlina poukázal na to, že s návrhom nesúhlasí ani Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS).

Niektoré systémy vlády sú tým nestabilnejšie, čím viac navonok vyzerajú ako monolity. Ale neznamená to, že sú menej nebezpečné.