Pápež Pius X. raz povedal: „Dajte mi deti do šesť rokov, a potom si ich už môžete zobrať“. Mal na mysli, samozrejme, to, že pre život každého dieťaťa sú rozhodujúce prvé roky života, prostredie, v ktorom žije, ľudia, ktorí ho obkolesujú a formujú.

Písanie o poézií je niekedy samo poéziou. Je to tak napríklad v denníkovom texte Petra Zajaca, ktorému dal podnadpis Poetický diár 2012.

FILM Konečná uprostred cesty (Réžia: Andreas Dresen, 2011) Nemecko-francúzsky film Andreasa Dresena je ponurý a silný. Hovorí o prítomnosti smrti v našich životoch. V jeho úvode sa hlavný hrdina Frank Lange (Milan Peschel), človek-milión, z dlhého lekárskeho monológu dozvedá, že mu diagnostikovali na mozgu zhubný nádor.

Na každom domácom zápase má vypredané. V Bratislave aj v širokom okolí vládne už niekoľko týždňov hokejová eufória, ktorá pripomína zlaté časy slovenskej reprezentácie. Ako je možné, že na nenávidený Slovan sa dnes chodia baviť fanúšikovia z celej krajiny?

Ak je jedným z poznávacích znakov úspešného divadla to, že ešte dlho po jeho zhliadnutí nad ním premýšľate, tak je Aischylosova Oresteia v réžii Rastislava Balleka na veľkej scéne Činohry SND mimoriadne úspešnou inscenáciou.

Slovenské dejiny ponúkajú príklady, keď sme sa prispôsobovali silným a správali sa ako sluhovia. Nájdeme však aj časy, keď sme boli odvážni a pestovali mentalitu orlov. O dvoch stratégiách prežitia Slovenska píše Milan Krajniak.

Slovenská spoločnosť sa v uplynulých rokoch prudko zmenila. Demograficky, kultúrne, nábožensky aj politicky. Lepšie povedané, kultúrne a spoločenské zmeny majú svoje politické dôsledky. V Bratislave, ktorá bola kedysi hlavnou baštou pravice (čo bol na európske pomery pomerne zriedkavý jav), vyhral posledné voľby ľavicový Smer. Primátorom mesta je ľavičiar Milan Ftáčnik. Mesto si žiada čoraz liberálnejšiu pravicu a predstava, že by primátorom hlavného mesta mohol byť tradičný katolík z KDH, je už zrejme takmer nereálna. Znamená to dve veci: buď sa pravica prispôsobí liberálnej Bratislave, alebo sa jej ako svojej doterajšej bašty vzdá a pôjde za konzervatívnejšími voličmi. Niečo podobné sa v minulosti udialo v Spojených štátoch amerických.

Keď som sa začal aj mimoškolsky zaujímať o súčasnú slovenskú literatúru, našiel som v suchopáre socialistického realizmu pre seba dvoch „živých“ spisovateľov, Alfonza Bednára a Dominika Tatarku. Predstavovali v mojich očiach dva rozličné prozaické princípy, epický a lyrický, a ten druhý bol a dodnes je môjmu naturelu bližší.

Pri pohľade z lietadla na latinskoamerický kontinent vás zaujme červenkavá farba zeme. Aká je táto krajina? Akí ľudia tu žijú? pýtal som sa v duchu, keď som v decembri 2000 letel na pozvanie argentínskych jezuitov do ich krajiny.

Slováci začali vo veľkom prichádzať do Spojených štátov až v desaťročiach po skončení vojny Severu proti Juhu. No nejakí tam žili už predtým. A nasadzovali život za budúcnosť svojej novej domoviny.