V bratislavskej Cvernovke sa konal festival Stoka Revival. Nielen jeho názov, ale aj samotný priebeh naznačil, že kultové divadlo chytilo druhý dych a prežíva nové tvorivé obdobie.

Je to už desať rokov, čo sa kamarátim s troma františkánmi. Nie je to len povrchná známosť. Prežila mnoho. Vyvracia všetky teórie o tom, že priateľstvo medzi mužom a ženou neexistuje. Niežeby sa tu, v tomto napínavom skupenstve, neobjavila aj láska, ale povzniesla sa, sublimovala kamsi do éteru a nabrala rozmer vzducholode. Som neveriaca, neverím v posmrtný život s tým istým vedomím, ja to skrátka nedokážem, ale presahu nadpozemského a vznášaniu sa na duchu verím. Za tých desať rokov som pochopila, že viera je talent, a my, čo ho nemáme, môžeme len závidieť.

Spomíname si na Petra Pišťanka. Raz ako na človeka, raz ako na spisovateľa. Ten rozdiel medzi človekom a jeho dielom je, zdá sa, priepastný. Tí, čo sa s Pišťankom dobre poznali, spomínajú naňho ako na komplikovaného človeka a hoci vzápätí dodávajú, že jeho knihy sú úžasné, ich spomienky majú iný nádych než tie čitateľské. Dozvedám sa, že Pišťanek sa v poslednom čase radikalizoval, že bol mizantrop, rasista atď. Pri blízkom človeku by ma to vážne škrelo, ale tu mi je to jedno. Dokonca sa pobavene usmievam.

Už dávno nefajčím, pijem príležitostne, z facebooku som ušla, ale závislosť sa krčí v žilách ako skrytý zápal a zrazu po vás chňapne. Odkedy mám ten múdry telefón, hltám všetky správy, aj tie, ktoré mi na nič nie sú, len čo syn zaspí, vytiahnem ho z vrecka a čítam a čítam. Nie je to skutočné čítanie. Nenasýti. Je to ako žrať čipsy. Obsedantná činnosť. Svokra zas fičí na bulvári a televízore. Citlivá, starosvetská osoba. Už vo dverách nám oznamuje, s tou zvláštnou iskrou v oku: „Dávali reportáž z detskej chirurgie, mali tam na polici vyoperované predmety, najnebezpečnejšie sú sponky, čo sa deťom v brušku otvárajú!“

Vezieme sa z rodinného pohrebu v jeho rýchlom aute. Jeho nová priateľka, Slovenka, pracujúca na vysokom manažérskom poste, sa rozčuľuje: „Akí migranti? Však to sú pestovaní ľudia, v značkových šatách, tie ženy majú dokonale vytrhané obočie, sú vyobliekané, nech mi nikto nehovorí, že sú to chudáci!“. „Aj Židovky šli do dobytčiakov v norkových kožuchoch,“ poviem a žena na chvíľu stíchne. Nie som zvyknutá na také reči, na také rýchle rezanie zatáčok, žalúdok mi pláva na vode, snažím sa pozerať pred seba a nerozčuľovať sa. On, akoby chcel zaobaliť jej reči, povie: „Predsa len to nie je sranda, vpustiť si sem toľkých moslimov.

Môj život nikdy nemal taký pravidelný režim ako teraz. Ako všetci bordelári, u ktorých sa striedajú krátke záchvaty tvorivosti s nekonečnými obdobiami letargickej apatie, nachádzam v tom ohromné uspokojenie. Náš syn je ako hodinky. Všetko chce mať v ten istý čas, presne na minútu a ja si v tom lebedím, akoby som v živote neprahla po ničom inom. Sme ako dvaja autisti. Spokojní, kým sa ryža nedotýka hrášku, kým náš život ide vykolíkovanou trasou s presne načasovanými rituálmi vstávania, mixovania ovocia, preliezok, šmýkačiek, varenia, hrania, poobedňajšieho spánku a kúpania.

Dnes sme spolu s Artforom vyhlásili anketu Kniha roka. V piatok sa začína Pohoda Indoor Camping Festival, čiže malá zimná Pohoda.

Dežo Ursiny zomrel pred dvadsiatimi rokmi, 2. mája 1995. Potichu to pripomenul dokument Momentky (2008) režiséra Petra Krištúfka. Ten film si podržal hodnotu svedeckej výpovede, Dežove pesničky znejú čoraz lepšie, len všetci, čo vo filme účinkovali, sú o sedem rokov starší, alebo nežijú.

Nechcem zneužívať blog .týždňa na propagáciu mojej kapely Živé kvety, ale nemôžem inak. Cez víkend nás kamarát upozornil, že Peter Cmorík spieval na predvolebnom mítingu neznámu pieseň, ktorej slová pochádzajú z našej skladby Bez konca z rovnomenného albumu, no hudba bola úplne iná. Skoro ma porazilo!

„Ty Praha naša stoceckatá!“ Volali sme v eufórii ešte na Nuselskom moste, až sa nám hlava točila z odleskov kupol a striech. So Stokou naša kapela stratila domov a vzápätí ho našla v klube Vagon na Národní třídě. Hneď na prvý koncert prišiel básnik Magor, vo svojom americkom klobúku vošiel do šatne, z plátennej tašky vytiahol naše cédečká a dával nám ich podpisovať! Mysleli sme si, že sa nám sníva. Potom sa postavil pod pódium s prekríženými rukami a celý koncert tam stál ako osobná ochranka.