Emil, včera som si spomenul, ako sme spolu chodili na strednú školu, lebo som na ulici stretol dcéru tej vedúcej družiny mládeže, čo usedavo plakala, keď zomrel Stalin, nemohla sa ani nadýchnuť, taký usedavý bol ten plač. Nikto v celej škole tak usedavo neplakal.

Keď v lete vyšlo najavo, že britský bulvár News of the World odpočúval aj celkom obyčajných ľudí, vyvolalo to vo svete zdesenie. Deje sa niečo také aj na Slovensku? Alebo je u nás bulvár len neškodnou zábavou pre masy? Prečo zneužil emócie po smrti Pavla Demitru spôsobom, aký sme dosiaľ zrejme nezažili?

Emil, prišiel som na to, predovšetkým vďaka rozhovorom s Pajdušákovou, že ľudia najľahšie uveria tomu, čo je neuveriteľné. Tak ako Pajdušáková uverila, že bude koniec sveta, a potom bola sklamaná, keď nenastal. Teraz bolo desiate výročie tej tragédie v New Yorku a najviac sa písalo o tom, že to nebolo tak, ako to vyzeralo, že to je, že to bolo celkom inak, že si to Američania zorganizovali sami, skrátka, že oficiálna verzia klame.

pri tvojom vzniku sa hovorilo, že programovo si za dlhé roky najkonzistentnejšia, takže prídu reformy, ale aj stabilita. Prečo teda všade počujem otázku, či vôbec vydržíš?

Emil, jedno je isté, že sa už nemôžem dočkať, kedy sa ochladí. Jednak neznášam horúčavy, jednak v horúcom lete veľmi nechodím do ulíc. Nie preto, že by som sa bál úpalu, vždy si zoberiem klobúk, ale preto, že po uliciach sa v letnom období pohybujú davy mladých žien a dievčat, ktorých cieľom je, aby chodili čo najmenej oblečené.

Suché kopčeky rozvarenej ryže. Pomedzi zrnká vykúkajú kocky duseného bravčového a zopár nešťastných bobúľ hrachu. Na vrchu tróni nastrúhaný eidam. Talian by zaplakal, Milánčan možno aj rázne buchol do stola. Toto nie je rizoto!

Emil, človek nevie čo má robiť, a tak spomína. Vynára sa to v hlave dokonca v obrazoch. Ale to je ešte celkom fajn, že si vôbec spomenieš. Aj keď záruka neexistuje, raz sme sa stretli so starými kamošmi niekde v krčme a spomínali sme na udalosti z vojny a predstav si, každý si to pamätal trochu inak.

„Ľudia ju stále počúvajú, ale dni, keď bola klasická hudba pociťovaná ako integrálna súčasť kultúrneho života, sú dávno za nami,“ píše v knihe Why Classical Music Still Matters americký muzikológ Lawrence Kramer. O tom, že z tohto tvrdenia stále existujú inšpirujúce výnimky, som sa presvedčil posledný augustový týždeň uprostred rakúskych hôr i za múrmi kláštora v Maďarsku.