V tento deň mávam zvláštny pocit. Na jedne strane som veľmi rád, že je to štátny sviatok, na druhej viem, že všetko spomínanie bude len odvarom zázraku z roku 1989. A hlavne: čo s tým sentimentom?

Na mojom pracovnom stole leží odznak. Dostal som ho pred piatimi rokmi, keď sme v Bratislave na Dunajskej ulici odhaľovali sochu Júliusa Satinského. Na odznaku je Julo, ako si furtácky naťahuje traky na svojich širokých nohaviciach. A pod ním text – hláška, ktorú často a rád opakoval v časoch dobrých aj zlých: „Na našej ulici je sloboda“.

Gáganie husí a kŕkanie žeriavov. Pusta Hortobágy sa na jeseň premení na najväčšie zhromaždisko žeriavov popolavých v Európe. Stotisíc majestátnych vtákov pozorujú stovky nadšencov ďalekohľadmi. Medzi nimi aj prvý skupinový zájazd zo Slovenska.

Bol to zázrak, že sa stretnutie na jeseň roku 1983 vôbec uskutočnilo, že účastníkov z Čiech a Moravy nezastavili fízli hneď za Prahou či za Brnom, že dorazili do chalupy kdesi v Karpatoch. Večer sa niesol v rôznych tónoch, debatovalo sa, pracovalo, popíjalo, rozoberala sa politika, kultúra, diskutovalo sa o obsahu budúceho čísla časopisu Obsah.

Takže Ondrej Šoth už nie je generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla. Manažérsky experiment s excentrickým umelcom sa skončil. Trval rok a pol.

Už od júna má Bratislava novú hlavnú architektku. Jej meno nebolo na Slovensku známe, pretože pani Ingrid Konradová pôsobila ako architektka vo Viedni.

Na tie chvíle sa nedá zabudnúť – tak ako u nás doma tí, ktorí to zažili, nikdy nezabudli na vpád tankov do Československa v auguste 1968. Hľadeli sme na opakovane vysielané zábery z apokalypsy, na oheň, dym a pád. Cítil som zmes šoku a zdesenia, smútku a bolesti, úzkosti a obáv, spomienok a obdivu. Svet sa obrátil naruby.