Bolo to v roku 1962, keď v literárnom časopise Novyj mir číslo 21 vyšla novela Jeden deň Ivana Denisoviča. Jej autora Alexandra Solženicyna ako literáta dovtedy nikto nepoznal. Debutant pritom nebol žiadny mladíček - mal už 44 rokov.

Básnik a prekladateľ Valerij Kupka hovorí o svojom stretnutí s Ivanom Denisovičom a Súostrovím Gulag. Solženicyn podľa neho pokračuje v ruskej tradícii "jurodivých." Medzi súčasnými ruskými spisovateľmi má Alexander Isajevič veľa kritikov, ale po smrti budú o ňom všetci písať v dobrom.

"Takmer po dvoch desaťročiach vynúteného pobytu v cudzine som opäť v Rusku!" To

Nebudem asi sám, kto si až pri skone Alexandra Solženicyna uvedomil, ako je to dávno, čo od neho niečo čítal, ako dávno sa prestal zaujímať o jeho osobu a dielo, sporadicky registrujúc akurát spisovateľovu čudesnú verejnú angažovanosť.

Správy spred 21. augusta 1968 sú dnes smiešne. Komunisti z celého okolia, krotkí až hrôza, sa poddansky stretávali s trápnym Brežnevom, a miláčik más Dubček sa na všetkých prostoducho usmieval. Až prišli tanky.

Okrem socializmu s

Rusko je krajinou špecifickej „tieždemokracie", krajinou komunizmu a

Československo zohralo pri vzniku štátu Izrael dôležitú úlohu. Hoci sa k

Zmrznutý konflikt na Kaukaze sa prebúdza k novému životu.