Zázrak. To je pre mňa včerajšia návšteva objektu bývalej bratislavskej Cvernovky. Zázrak, ktorý nepotrvá večne, ale ten zážitok je ohromný. Že sú tam ateliéry a neoficiálne galérie, to viem dávno, aj to, že tam mnohí umelci nielen tvoria, ale aj bývajú, viem, keďže naša kapela má skúšobňu priamo v miestnosti, ktorá je súčasťou bytu Blaha Uhlára. Ale to, že v Cvernovke vzniká komunita ľudí, ktorí tam existujú a tvoria spolu presne tým vysnívaným spôsobom parížskych či newyorských avantgárd, to mi došlo až včera.

Lucia Piussi, speváčka, spisovateľka, Zuzana Piussi, filmová dokumentaristka, Peter Wilfling, spolupracujúci právnik VIA IURIS. Hudobný doprovod: Peter Bálik, gitarista skupiny Živé kvety. Moderoval: Peter Ničík

Zásadný rozdiel medzi rakúskym pôrodníkom a naším je počet pacientov. Pocítila som to na vlastnej koži pri pôrode v rakúskom Hainburgu. Pán doktor Lokša, lekár pôvodne slovenský, okolo mňa krúžil ako družica, vždy sa zjavil na izbe či v ordinácii, pozeral sestričke do záznamov, všetko kontroloval a keď tam nebol, každú chvíľu telefonoval. Nebola som protekčný pacient. Nebola som dokonca ani jeho „zazmluvnená“ rodička. Len sme sa rozhodli rodiť v najbližšej nemocnici v Rakúsku a on mal na svoju pacientku čas. Cítila som sa ako vo vatičke.

Vždy, keď vidím v kalendári 14. marec, zaplaví ma pocit nechutenstva. Mierna paralýza. Tie dátumy sú v mojej pamäti zviazané v rovnakej šedivej kôpke, banálne a smutné ako staré regionálne noviny. Skupinky náckov v nich strašia za bieleho dňa v centre mesta či pochodujú vyprázdnenými ulicami v sprievode policajtov a svojich spolubojovníčok s účesmi à la helma. Alebo nás v duchu vidím na pódiu s kapelou, kým pár metrov od nás demonštrujú svoju nenávisť frustrovaní vyznávači nostalgie na cudzí úkor. Tento rok sme pred štrnástym marcom ušli.

Skupina Živé kvety, známa doteraz skôr pesničkami o láske a rozchodoch, prípadne protest songami proti vražde Daniela Tupého či podporou popálenej Natálky vstúpila do predvolebnej kampane hymnou SaS. Neveríte? Neverte!

Hybridná vojna je geniálny vynález. Zaslúžila by si pekelnú nobelovku, ak jej autorom nie je diabol sám. Veď kto mohol vymyslieť taký prostý, univerzálny vzorec, ktorým sa všetko kultúrne, vyspelé, západniarske, k čomu sme sa desaťročia obracali zbožne ako slnečnice ku slnku, zmení na prehnité a zvrátené? Čo je to za prostá a geniálna stratégia, ktorá sa šíri ako vírus a darí sa jej rozbiť všetky pestované záhradky a predzáhradky v našich hlavách silou sprostého výsmechu a spochybňovania? Bez použitia akejkoľvek fyzickej zbrane či nátlaku?

Vraciam sa z návštevy u svojej sestry z Prahy, kde sú detské ihriská strážené vrátnikmi a udržiavané záchody s prebaľovacími pultmi. Staré ihriská nezmizli, sú zrekonštruované a pribudli k nim nové. Čumím na ohromnú šmýkačku napasovanú do petřínskeho svahu ako kovový vodopád. Pýtam sa sestrinho muža, ako je možné, že ihriská nezmizli ako u nás. Vraví: „Nedali si ich zobrať.“ Hovorím: „Kto?“ Pokrči plecami: „ Aktivistky, matky, právničky, disidentky.“ A to je ten rozdiel medzi nimi a nami. Angažovanosť verejná, ľudská.

Žijeme v krajine, kde sú novinári trestne stíhaní za pravdu, sú vláčení po súdoch, ktoré sa často končia horibilnými pokutami pre médiá. Žijeme v krajine, kde štát z našich daní vyciciavajú paraziti rôzneho druhu a veľkosti. Niektorí narástli do takých rozmerov, že už si myslia, že štát, to sú oni. Môžu si kúpiť takmer všetko a takmer všetkých. Uplácanie je spôsob, akým veslujú z jednej strany na druhú. Leštia si ego, zakladajú nadácie. Ponúkajú svoje sponzorské peniaze ako odpustky.

Na vzácnych miestach, kam ešte noha developera nevkročila, v nádherných industriálnych priestoroch pražskej Meet Factory, sa konal prvý ročník festivalu Magorův Smíchov. Ešte dnes sa spamätávam z jeho atmosféry, hoci to bude už týždeň, a rozmýšľam, ako je možné, že niektorí ľudia dokážu ešte aj po smrti robiť čarovné veci a spájať iných ľudí neuveriteľným, priam zázračným spôsobom. Ivan Martin Jirous, básnik a disident, zvaný Magor, to robil celý život. A tak nie div, že jeho duch sa vznášal celým podujatím v tej najlepšej forme, odvaha, radosť a prajnosť sa dala krájať.

„Děkuji ti Pane / za lásku i smrt / děkuji ti Pane / za pořádný mrd“. Pesničkárka Dáša Vokatá musela svojím posledným albumom prekvapiť aj tých, ktorí jej tvorbu poznajú roky. Koho by napadlo, že táto kráľovná českého disentu sa rok-dva po Magorovej smrti vrhne do labutích ľúbostných piesní, ktoré sú také mocné, že si ich ťažko mohla vycucať z prsta. Tie najlepšie pesničky majú jedno: Obrovský dôvod na to, aby vznikli. V tom majú výhodu autori, ktorí sa poctivo životom predierajú, oproti tým, ktorí vedia všetko „ošáliť“. V albume Dva divoký koně Vokatá zúročila celý svoj život umelkyne, ktorú v mladosti vyštvali z ČSSR.