Vyberať šéfa verejnoprávneho média v parlamente je ten najhorší možný spôsob – keby azda niekomu napadlo inšpirovať sa na Slovensku. Túto vetu napísal pred piatimi rokmi Petr Šabata. Dnes je to ešte horšie.

Obžalovaný Tomáš Sz. si už odpykáva 25 rokov väzenia za účasť na úkladnej vražde novinára Jána Kuciaka, Martiny Kušnírovej a tiež za spolupáchateľstvo v prípade vraždy podnikateľa Petra Molnára.

Patrí sa prečítať otázku, než človek odpovie. Keby tak urobila poslankyňa Hatráková a jej podobné, asi by nebránili svoje hlasovanie o (ne)vydaní Roberta Fica argumentom, že „veď už dva roky behá po slobode, tak čo už teraz zmení kolúzna väzba“. To je síce zaujímavé, ale irelevantné – to má posúdiť súd.

Teší ma úspech Petra Pavla. Pamätám si ho ešte z čias, keď sme obaja pôsobili v NATO. Bol historicky prvým šéfom vojenského výboru z krajiny strednej či východnej Európy.

Chcel som povedať niečo na obhajobu osoby novozvoleného prezidenta ČR, Petra Pavla. A aj to urobím. Predtým však niečo ku kontextu celej veci: kontextu chúlostivému, naďalej plnému ožehavých a nikdy neuzavretých otázok.

V české politice svítá. Zvolení bývalého generála Petra Pavla prezidentem signalizuje hloubkovou změnu v české společnosti. Proč se to stalo a jaká by ta změna mohla být?

Tomáš Janovic nám roky týždeň čo týždeň písal svoje aforizmy. Dnes napísal aforizmus za Tomášom jeho priateľ Peter Zajac.

SNS chce za podporu Petra Pellegriniho v prezidentských voľbách post ministra hospodárstva alebo predsedu parlamentu. Potvrdil to minister životného prostredia Tomáš Taraba. V Hlase sa zatiaľ nechystajú SNS vyhovieť a počítajú skôr s tým, že Pellegrini podporu od strany Andreja Danka nedostane. (text Denník N – Minúta)

Po šestnástich rokoch tak vystrieda Pavla Majka, ktorého vo štvrtok 9. novembra z tejto funkcie odvolal minister životného prostredia Tomáš Taraba.

A v novej verzii. Patrí k ľudskej povahe, že nové výzvy posudzujeme vo svetle minulých, ktoré sme viac či menej úspešne zvládli, no ktoré nikdy nie sú celkom totožné. Má to aj ďalší prirodzený, no nemilý dôsledok: nevieme dosť efektívne predchádzať niečomu, či aspoň zmierniť prípadné dopady niečoho, čím sme zaskočení – či už pre nedostatok skúseností, alebo preto, že dostupné skúsenosti ignorujeme.