Bol to zázrak, že sa stretnutie na jeseň roku 1983 vôbec uskutočnilo, že účastníkov z Čiech a Moravy nezastavili fízli hneď za Prahou či za Brnom, že dorazili do chalupy kdesi v Karpatoch. Večer sa niesol v rôznych tónoch, debatovalo sa, pracovalo, popíjalo, rozoberala sa politika, kultúra, diskutovalo sa o obsahu budúceho čísla časopisu Obsah.

Takže Ondrej Šoth už nie je generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla. Manažérsky experiment s excentrickým umelcom sa skončil. Trval rok a pol.

Už od júna má Bratislava novú hlavnú architektku. Jej meno nebolo na Slovensku známe, pretože pani Ingrid Konradová pôsobila ako architektka vo Viedni.

Na tie chvíle sa nedá zabudnúť – tak ako u nás doma tí, ktorí to zažili, nikdy nezabudli na vpád tankov do Československa v auguste 1968. Hľadeli sme na opakovane vysielané zábery z apokalypsy, na oheň, dym a pád. Cítil som zmes šoku a zdesenia, smútku a bolesti, úzkosti a obáv, spomienok a obdivu. Svet sa obrátil naruby.

Milý Emil, v týchto horúčavách sa obzvlášť nudíme. Všetci v starobinci. Starí ľudia vraj vôbec nemajú chodiť von. Asi preto, aby umierali dnu.

Emil, musíme sa naučiť žiť v kríze, lebo nemecká kancelárka povedala, že bude trvať celé desaťročie. Takže prakticky do konca nášho života. Lebo, ak by sme sa aj dožili ešte vyššieho veku, už nám to bude jedno. Máme smolu.

Emil, zabúdam. Znak staroby. Alebo už aj senility? Alebo je to...ako sa to volá...vidíš...ajsenhauer...nie...už viem, alzhajmer. Počul som taký blbý vtip. Že radšej s parkinsonom porozlievať, ako s alzhajmerom zabudnúť piť. To je strašne smiešne pre tých, čo nezabúdajú. Mne to až také smiešne neni.

Európska integrácia platí cenu za to, na čom je od začiatku založená. Slovenská epizóda je len posledným príkladom.