Dvadsiateho augusta 1941 sa v Bratislave narodil Július Satinský. To znamená, že keby žil, v týchto dňoch by oslavoval sedemdesiatku. A to je práve zaujímavé: hoci v decembri 2002 zomrel, jeho duch ako keby tu stále bol. Veď ako ináč vysvetliť to, že len čo o Julovi začala hovoriť jeho manželka Viera či dcéra Lucia, jeho kolegovia a priatelia Milan Lasica, Pavel Vilikovský či Kornel Földvári, alebo vydavateľ jeho „bratislavských" kníh Albert Marenčin či šéfredaktor .týždňa Štefan Hríb, na tvári sa im objavil úsmev. Ako keby sme sa už len pri spomienke na Jula všetci na chvíľu vrátili do toho veselšieho a krajšieho sveta, ktorý tu počas svojho života nenápadne vytváral.

Július Satinský podľa Milana Lasicu potreboval zabávať ľudí. Nemusel sa do toho nútiť. Jednoducho to bolo v ňom a veľa z toho tu dodnes zostalo. Hoci najlepšie by bolo, keby tu bol aj Julo.

Emil, nastala zvláštna situácia, nie som na ňu zvyknutý a budem sa musieť nejako adaptovať. O čo ide. Ide o to, že predpoveď počasia vychádza. Predtým to bolo skoro tak, že ak hlásili, že bude pekne, tak pršalo a naopak. Vlastne bolo takmer isté, že to bude naopak.

Na svojej chalupe na laze pri Krupine prekladá najnovší román Umberta Eca. Dlhé roky pôsobil ako veľvyslanec v Ríme. Dôverne pozná Taliansko, na ktoré sa teraz vrhli finančné trhy. Hovorili sme aj o Kaddáfím, mafii a Robertovi Savianovi. Prekladateľ Stanislav Vallo.

„Některý věci jsem si vyfilozofoval už v pěti letech. Říkávali, že jsou věci, které si nekoupíš – lásku, zdraví… Vydedukoval jsem si, že když dostanu nemoc, třeba rakovinu, tak tam příčinná souvislost mezi tím, že mám peníze, a nemocí je nesmysl. Takže furt je lepší mít případně rakovinu a peníze, než mít rakovinu a nemít peníze.“

Vážená magnificencia udelila honorabilite udeliť študentom diplomy. „Vaša magnificencia, drahá honorabilita, vážená spektabilita a milí rodičia,“ riekla študentka v strieborných šatách v správnom poradí a poďakovala sa všetkým za ich úsilie a pomoc.

Kedy ste naposledy medzi účtami, úradnými obsielkami a haldou reklamných letákov vylovili v poštovej schránke skutočnú pohľadnicu, pozorne vyberanú a láskyplne napísanú niekým milým? A kedy ste takú naposledy sami odoslali?

Emil, neviem, čo sa so mnou deje, niežeby som sa cítil nejaký chorý, ale necítim sa ani veľmi zdravý. To je, Emilko, to najhoršie, čo sa ti môže stať, lebo keď si chorý, tak o tom vieš a voľačo s tým robíš a keď si zdravý, tak robíš všetko, aby si ochorel. Lenže tento stav, ani z voza ani na voz, to je pekná otrava, to je ako nebyť ani ženatý, ani slobodný, tak čo je to už za situáciu.

Otto von Habsburg-Lothringen už nie je medzi živými. Odišiel posledný veľký svedok čias, keď strednú Európu spájala cisárska a kráľovská svätoštefanská koruna.

Pred čím alebo zoči-voči čomu stojí Slovensko v treťom desaťročí slobody a v závere druhého desaťročia samostatnosti? Viacerí kritici našich dnešných pomerov pripomínajú, že nám chýbajú veľké témy.