Raz som pri konfiškovaní harabúrd zo starého domu po jednej umretej babke vyfasovala zlaté jablko. Asi v trojnásobku životnej veľkosti skutočného jablka, kovové a pozlátené. Na podstavčeku. Vnútri bolo 6 kalíštekov na pálenku. Vyhlásila som ho vo svojom vnútornom rebríčku za vrchol gýča. V tom dome som vtedy získala aj viacero iných úlovkov, napríklad supergýčové porcelánové čajové súpravy (zvonka perleťovo tyrkysové a zvnútra zlaté...), alebo ružovú, tiež perleťovú vázičku.

.otázka z minulého týždňa Keby boli atómy veľké ako jablká, aké veľké by boli jablká?

Fínska jeseň, najfarebnejšie ročné obdobie, sa nazýva „ruska“. Vonia po jablkách, je šuchotavá ako opadané lístie, krehká ako slimačie ulity na mokrých chodníkoch. Studené noci, sychravé rána, slnečné popoludnia, hra farieb a svetla. Zo žltého napadaného lístia vytŕčajú vyschnuté dubáky. Tu ich volajú „chutné hríby“. Podľa toho, na akom podklade rastú, dostávajú ešte prívlastok hríb sosnový, smrekový, brezový. Duby tu nerastú, takže o dubákoch Fíni nechyrujú.

„Nikdy nedovolím, aby moje plány stroskotali na nedostatku peňazí!“ S týmto životným pravidlom sa Adolf Hitler krátko po nástupe za ríšskeho kancelára obrátil proti výzvam ministra financií Lutza grófa Schwerina von Krosigk na sporenie. S týmto myslením to Hitler dotiahol ďaleko.

Popredný predstaviteľ československého kubizmu, významný maliar, grafik a intelektuál Emil Filla vydal pred 65 rokmi svoju knihu O svobodě. Prinášame z nej úryvok.

Ako nám môžu dejiny pomôcť pochopiť súčasné dilemy krajín okolo Stredozemného mora? Keď hovorím o dejinách, nemyslím tým posledných 20 alebo 30 rokov, ale historické procesy, ktoré siahajú do antiky alebo stredoveku. Píše David Abulafia.

Po Fukušime sa diskusia o energetických zdrojoch zmenila na zúrivý boj odporcov jadra proti často podobne odhodlaným obrancom jadrovej energie. Debata o takých významných projektoch, ako sú elektrárne, by sa nemala stať duelom buď – alebo.

Myšlienka zóny voľného obchodu medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi vzbudila na začiatku vlnu nadšenia na oboch brehoch Atlantiku. No pri bližšom pohľade zaznievajú aj legitímne námietky či pochybnosti. A neprichádzajú iba zľava.

Tak ja idem znova pozerať tie svoje americké „sračky“. Niežeby som sa nesnažil pozrieť si tie slovenské, naopak, snažil som sa, snažil, azda až priveľmi – a nič. Aj jedna, aj druhá relevantná televízia vyšli s novými projektmi, veľkoryso koncipované ságy, ani exteriérov sa neboja, na obrazovku sa v nich vracajú herci, ktorí sa ešte včera mohli pýšiť tým, že ich herecké umenie nie je hodné televíznej nádenníčiny, a všetko zbytočne.