Po posledných krajských voľbách v roku 2009 na tomto mieste stálo, že slovenským voličom zrejme chýba ešte rok krízy, aby sa z Fica a Smeru vyliečili. Na prahu ďalšieho cyklu nezostáva, než s vedrom popola na hlave priznať omyl. Aj s korekciou, že precitnutie si vyžiada podstatne dlhší čas, možno až k prelomu ďalšieho desaťročia.

Keď Fico v televízii vyzýval Figeľa na „zákaz zisku“, pričom v žilinskej nemocnici sa práve hromadili výpovede, skvelo tým ilustroval verejnú diskusiu o zdravotníctve.

Hosťami boli, Gabriel Beer, Ján Oravec, Peter Schutz.

Hosťami boli, Gabriel Beer, Ján Oravec, Peter Schutz.

Hosťami boli: Róbert Kaliňák, minister vnútra, Zuzana Wienk, Aliancia Fair-play, Peter Schutz, novinár.

Tri roky kamufláží až po samotnú voľbu predsedu NKÚ sú pamätnou známkou nehanebnosti vládnej strany. Avšak nielen to. Tie roky sú aj obrazom letargie a nezáujmu verejnej mienky.

Na pódiu Fico, v ruke červené pero, za ním biela tabuľa, medzi ňou a obecenstvom vibruje trup a hlava v rytme odškrtávania štvorčekov, priradených k dvojriadkovým heslám.

Takzvaná reštrukturalizácia Váhostavu má parametre vyrásť na Ficovu Gorilu. Na zapieranie Smeru, čo už oni majú so Širokým, sú pádnou odpoveďou zmluvy so štátom.

Kvázi znárodnenie Gabčíkova je ďalšie dno, ktoré prerazila vláda Fico II. Hoci nejde o klasické vyvlastnenie, ale „iba“ zrušenie prenájmu, je to ťažký faul s hrozivými dôsledkami.