.do pozornosti(7. – 13. 4. 2008)

Poznáme to z filmov. Štokholmský syndróm. Rukojemníci časom menia svoj negatívny postoj k únoscom, vo filme s melodramatickým podtónom sa často obeť do páchateľa dokonca zamiluje.

Začiatok bol príjemný. Pred kostolíkom Notre Dame na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí sa večer zhromaždil slušný počet ľudí.

V

Odišli sme z KDH. Pokúsim sa opísať rozhodujúce okamihy, ktoré o tom rozhodli.

Projekt opozičnej spolupráce, ako ho minulý štvrtok predstavil Daniel Lipšic, opozičné strany hneď vo svojich prvých reakciách pochovali. A treba dodať, že nie je príliš za čím trúchliť.

Sedemsto rokov po zániku rádu templárov sa opäť raz (a azda už definitívne) potvrdilo, že obvinenia, pre ktoré bolo toto spoločenstvo zrušené, mali s pravdou len pramálo spoločného. I keď sa to sprisahaneckým teoretikom nemusí páčiť, z množstva tajomstiev, ktoré môžu odhaľovať, jedna významná záhada ubudla.

Albert Marenčin nikdy neskrýval svoju nevôľu voči Ústavu pamäti národa. Naposledy, keď napísal spomienku na Ctibora Štítnického, bez ktorého riaditeľského krytia by on sám nemohol garantovať nakrútenie ani jedného metra z filmov slovenskej novej vlny.

Odsúdený sa podľa rozsudku stretol s diplomatom Ruskej federácie, pre ktorého za finančnú odmenu 1 000 eur vyhľadával a zisťoval citlivé informácie z bezpečnostných zložiek SR, utajovaných informácií týkajúcich sa armády a NATO

Sme krajina, kde človek usvedčený zo špionáže pre Rusko dostane trojročnú podmienku a peňažný trest. Nie, nie je to normálne, ak sa pýtate. Ale je tu ešte pár nenormálnejších vecí.