Inštalatéri. Ten termín vymyslel Braňo Špaček z Kosy z nosa niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov a okamžite sa medzi nami ujal. Označoval muzikantov, takzvaných profíkov, ktorí za peniaze zahrali hocikedy s hocikým a hocičo. Bolo to omnoho výstižnejšie a vtipnejšie, ako keby ste ich nazvali prostitútkami. Inštalatér totiž zoberie svoj slávny vercajk a s výrazom majstra, bez ktorého si neporadíte, vám opraví vaše pokazené potrubie. Išli sme sa ušúľať od smiechu. Tí slávni profíci sa tvárili presne takto.

Antológia súčasnej poézie a prózy k výročiu 25. výročiu Nežnej revolúcie má silné aj slabšie stránky podobných publikácií, no čítanie je to zaujímavé a poučné.

Z celej tej populistickej frašky povolebného snemu strany Smer, ktorý sa dá nazvať hocičím, len nie sebakritickým zhodnoteným vlastnej prehry, žiarivo svieti dokonale symbolické ocenenie Mareka Maďariča, (ktorý ako jediný položil vlastnú hlavu na klátik pred kamerami ešte v onú volebnú noc a posypal si ju popolom, akoby, chudák, za Ficovu prehru mohol). On, Fico, sa o tomto zbytočnom geste vyjadril s pýchou a dojatím, priam otcovsky: „Povedal som mu, že zaparkoval moderný mercedes do starej kôlne.“

Ten „feťáčik“, ako Lyrika na twitteri označil futbalový reprezentant Slovenskej republiky Weiss, po potýčke v reštaurácii, kde Lyrik schytal stoličkou do hlavy, je spoluautorom albumu Modré hory: BIG BEAT, čo je podľa mňa najlepší album, ktorý na Slovensku za posledné roky vyšiel. Dokonca si dovolím tvrdiť, že nikto sa ešte tak nepriblížil genialite Štrpkových textov ako práve Lyrik. V mojom rebríčku je to pravý, nezávislý trubadúr vzácneho druhu – rebelského a nepoddajného. Za čo, samozrejme, platí. Pobytom v undergrounde.

Naša kapela má práve dvadsať rokov. Zistila som to len náhodou, pretože sme si raz dávno všetci prisahali, že žiadne jubilejné koncerty nebudeme nikdy mať, lebo je to nechutné. Dvadsať rokov, to už je dospelý zver. Už má vcelku koordinované pohyby a už ju môžeme len tak zľahka naťukávať a púšťať na výlety. Už vie aj stratiť hlavu a nenabúrať v prvej zákrute. A ak jej doprajeme kvalitnú duševnú stravu, a nie len prvoplánové seno, s chuťou sa pustí do dlhého cvalu pre radosť nás všetkých. Niekedy nás dokonca sama prekvapí a my od radosti krútime hlavami, pretože na tom máme už len pramalú zásluhu.

Vygrantované literárne časopisy. S názvami, o akých som v živote nepočula. Raz za čas sa ozvú a chcú nejaké texty pesničiek, úryvok z prózy, poviedku. S ospravedlnením, že honorár pre autorov nemajú z čoho poskytnúť. Vzdychnem a niečo im pošlem. Vzápätí napíšu, že potrebujú foto. A ešte životopis, ale taký – nejaký neformálny, mám napísať, čo rada jem, čítam, aké farby preferujem, kam rada chodím atď... Zanadávam, lebo neznášam takéto vtipnôstky, len ma oberajú o čas, mňa, ktorá nie som ani na fejsbúku. Ale niečo im pošlem, nech už mám pokoj.

Finále majstrovstiev sveta vo futbale sledovali dve miliardy ľudí. Parím medzi nich. Akosi ma to celé strhlo. Najprv ma uchvátil komentátor Marcel Merčiak. Tomu hovorím druhý plán! Oproti nudným Rakušákom, ktorí sucho komentovali každú piatu nahrávku, my sme mohli ulietavať na okrídlených informáciách, ktoré síce často nesúviseli s tým, čo sa odohrávalo na trávniku, ale to vôbec nevadilo, naopak, ten prúd plný športových metafor pána Merčiaka ma ohúril tak, že na ďalší zápas som sa tešila už len kvôli nemu.

Dvadsaťštyri zastávok MHD v Bratislave je zamorených hustým, zvukovým smogom. Hrá na nich rádio. Štyridsiatky na teplomeri, do šialenstva nechýba veľa. Klinec do rakvy vám zatlčie Marika alebo Jožo. Však viete, ktorí. Mesto v spolupráci s Dopravným podnikom sa rozhodlo zbaviť občanov posledných zvyškov osobnej slobody a na voľnom priestranstve im búši do hláv rádiové splašky.

Petržalka ma šokovala. Príjemne. My, nepetržalskí Bratislavčania ju máme od detstva zafixovanú ako nepeknú panelstory, v ktorej sa nedá vyznať, a nieto ešte žiť. Dnes už je to len predsudok. Z okna vidím stromy, ohromné koruny gaštanov, z balkóna na druhej strane ku mne dolieha len snový džavot z kúpaliska Matador. Predstavte si, táto stará dobrá Matadorka funguje – stále stojí na Úderníckej ulici a dnes už má plnofarebné filmové čaro zo sedemdesiatych rokov. Z balkóna vidím kúsok modrého bazénu. Bývame v zázračnej „starej“ Petržalke.

Pomaly sa lúčim so štvrťou, v ktorej som žila takmer dvadsať rokov. Chodím po uliciach, dumám o tom, ako sa za celý ten čas zmenila, a aj keď je nočný život v nej občas vyšinutý a teším sa na život v pokojnejšej štvrti, nedokážem sa odpútať z tohto jej „bordelu“ bez ľútosti. Vždy ma dojímala atmosféra staníc a táto podstaničná „holka“, so svojskou atmosférou malého bratislavského Žižkova okolo budovy YMCA, bola čímsi vysnívaným. Ako keď v jednej poviedke chlapec ušiel k cirkusu a býval v skutočnej maringotke.