Pred dvoma týždňami sme zverejnili informácie, že za investíciou do vodnej elektrárne za 1,2 miliardy eur je firma blízka údajnému mecenášovi Smeru Jozefovi Brhelovi. Tento projekt už navyše požehnal aj úrad, na čele ktorého stojí človek z okruhu Roberta Fica.

Od piatka večera uvažujem, čo ma na správe o dolapení Bakiho Sadikiho zaujalo najviac. A opakovane prichádzam k tomu, že viac ako o osobu (drogový díler) ide v mojom príbehu o miesto (Kosovo). Vysvetlím prečo.

Média dnes v súvislosti s porážkou pravice najviac riešia budúcnosť SDKÚ. Pritom to vôbec nie je tá najpodstatnejšia a najzaujímavejšia téma.

Moji kolegovia, ktorí sa venujú politike, budú voľby riadne analyzovať, ja mám iba zopár poznámok, či skôr pocitov.

Figeľova strana je v smrteľnom zovretí.

Mikuláš Dzurinda sa v poslednom čase dva krát hrubo prerátal: ešte na začiatku októbra veril, že koalícia zlomí Sulíka na eurovale. Lenže nezlomila. Teraz verí on aj jeho okolie, že odchod Ivety Radičovej SDKÚ v marcových voľbách nepoškodí.

Dzurindova strana má zaujímavých voličov. Kritických a verných zároveň.

Štát predáva svoj 49-percentný podiel v Slovak Telekome nemeckej spoločnosti Deutsche Telekom, ktorá vlastní aj zvyšok. Plán predaja cez burzu tak padol. Nakoniec, ak bolo pôvodným cieľom vlády rozhýbať slovenský kapitálový trh, tak existujú aj koncepčnejšie spôsoby.

Kauza Váhostav je nielen príbehom extrémne nezodpovedného podnikania, ale aj dôkazom, že aj politik ako Robert Fico sa občas správa tak, že mu ani vlastná strana nerozumie.

Existuje niečo ako kvalita demokracie. Stav krajiny môžete dlhodobo merať aj podľa toho, či sa zlepšuje, alebo zhoršuje. Tam, kde sa demokracii darí, rastie citlivosť k dodržiavaniu demokratických pravidiel. U nás je zase citlivý problém čarodejníckych učňov demokracie. Ivan Šimko si vymyslel štátnu zmluvu, a bol z toho rozpad štátu. Mikuláš Dzurinda sníval o veľkej stredopravej strane a skončilo sa to vzájomnou kanibalizáciou a požieraním.