Milujem Slovensko. Iste. Ibaže by som ho nemiloval. Vo svetle novej televíznej šou, ktorá má byť ťažiskovým jarným projektom Jednotky, veru neviem. Najprv by bolo asi dobré vyrovnať sa s faktom, že prvá epizóda bola odvysielaná na Veľkonočný pondelok, azda ako večerné finále sviatkov, alebo také čosi. Ľudia odhádzali sneh, odčerpali vodu z pivníc, popolievali, pošibali, ponavštevovali príbuzných, večer, znavení zasadli k televízorom, že si pri čomsi ľahšom oddýchnu, a Jednotka poďho do nich natvrdo, prudký atak veselia, pozitívnej energie, smiechu, radosti zo života a vôbec.

Číta ešte niekto dobrovoľne Tolstoja? Dostojevského? Turgeneva? S neruskými klasikmi je to ako? Voltaire, Hugo, Heine, Dreiser? Čítania nadosmrti, aj keby od roku 1945 nikto nenapísal ani riadok. V tieni literatúry našich dní, devalvovanej na trh, sa čoraz častejšie pristihujem pri myšlienke, že by to nebola márna obeť. Zastaviť písanie, zakázať, aspoň na chvíľu, kým nebude znova prečítané všetko, čo by prečítané malo byť.

V slovenských dejinách nie je až tak veľa udalostí, na ktoré by sme mohli byť právom hrdí. Kto si ešte dnes spomenie na vyhlásenie, v ktorom sa hŕstka intelektuálov ospravedlnila Židom za deportácie? Pritom ide o druhú najdôležitejšiu akciu disentu pred rokom 1989.

V bratislavskom Dome umenia ôsmeho decembra 2011 otvorili výstavu Nulté roky – od Priestoru po Beskida. Je to výstava dôležitá a v najlepšom zmysle slova „reprezentačná".

Z iniciatívy mladých kunsthistorikov a galeristov vznikla v júni 2011 v Bratislave nová galéria s názvom Faica. Úvodné výstavy Ľubomíra Ďurčeka (kurátor Juraj Čarný) a poľského multimediálneho umelca Oskara Dawického sú prísľubom vskutku kvalitného programu.

V čase od 16. júna do 13. augusta prebehla v novootvorenej galérii Faica výstava významného slovenského výtvarníka Ľubomíra Ďurčeka (1948) s názvom ÁNO NIE v kurátorskej koncepcii Juraja Čarného.

Vo štvrtok 2. septembra sa Dom umenia v Bratislave zaplnil. Ako neskôr povedal Ďuro Kušnierik, v tento deň sa z Domu umenia stal Kunsthaus. Večer v ňom prebiehali tri vernisáže. Peter Kalmus vystavil svoje Dielo, Otis Laubert predstavil Zvláštny výber a Ladislav Čarný ukázal Súvislosti a rozpory.

Ohlasy na tureckú telenovelu Tisíc a jedna noc sú u našich západných susedov oveľa chladnejšie než u nás. Nasadenie tohto titulu už od začiatku sprevádza veľmi negatívna publicita. Tlačová konferencia k jarným programovým plánom Novy bola plná komických výstupov. Jej manažéri sa celú polhodinu hádali s novinármi o tom, či je Tisíc a jedna noc telenovela alebo „romantický seriál“. Riaditeľ Novy Jan Andruško doslova „prosil“ novinárov, aby tento seriál vopred nezhadzovali. Z Bratislavy si dokonca zavolal Gorazda Sľaka, šéfa programu Markízy, ktorý na tlačovke predviedol niekoľkominútový monológ o tom, aký je tento seriál vynikajúci a úspešný. Českí novinári nevychádzali z úžasu. Zbytočné prekáračky zatienili všetko ostatné. Na druhý deň boli české noviny plné invektív na adresu tejto telenovely, kým iné udalosti zostali viac-menej nepovšimnuté.

Keď sa prejdete po užšom centre Bratislavy, narazíte na desiatky malých súkromných galérií, ktoré vznikli v posledných rokoch. Je to náhoda, či odraz bohatšej spoločnosti, ktorá si dovolí myslieť a míňať aj na umenie?

Od začiatku 90. rokov až dodnes každý záujemca o súčasné výtvarné umenie niekoľkokrát ročne cestoval do Trnavy, v ktorej sídli Galéria Jána Koniarka. Ale od minulého týždňa je všetko inak.