Hrôzostrašné zistenie. Pastieri našli v lesoch hrobku a skúmajú ju s detskou nevinnosťou – nevedomosťou, ako sa na obyvateľov krajiny nesmrteľných patrí.

Laco Teren v Danubiane nie je jednoduchá téma. Prvého poznám príliš dobre na to, aby som sa mohol čo i len tváriť, že tu ide o pokus o recenziu, tá druhá je zase v pamäti uložená v mäteži rozporov, dobrých zážitkov a zlých správ.

Napadla mi poľská jazda. Teda vždy, keď idem od Naschmarktu smerom k Mumoku, myslím na to, ako sa tureckí velitelia čudovali, prečo viedenský vinohradníci klčujú vinice na kopci v dňoch, keď sa tureckí zákopníci nebezpečne približovali vykopanými šachtami k múrom Viedne s úmyslom vyhodiť ich do vzduchu. Nedošlo im to zrejme ani v to ráno, keď sa na svitaní zjavili na vrchu kopca tisíce okrídlených jazdcov. Ich brnenia a prilby a hlavne obrovské krídla akoby horeli v žiare vychádzajúceho slnka.

Sedávali sme dlhé hodiny s Bondym u anjelov. Rád som ho počúval a on bol rád počúvaný. Z toho, čo mi rozprával o indickej mytológii, sa mi najviac páčia dva príbehy.

Je pol ôsmej, autá ako veľké čudné ryby blúdia v šedom novembrovom ráne ulicami, číhajúc na parkovacie miesta. Autá, ktoré nám zožrali chodníky a časom zožerú aj nás. Je ticho, ranná hmla akoby obaľovala zvuky mesta.

Prišla zima. V noci sneží ako v nemeckej zimnej rozprávke. V šedom popoludní sa v záhrade prechádza párik bažantov, obzerajú si vinohrad, ako keby už teraz hodnotili budúcu úrodu. Na starej mandli pri bráne rotuje okolo konára v špirále ďatel, keď sa preťuká na vrchol, odtrhne si mandľu, ktorá tam ostala a odletí. Primeraný honorár za drobné opravy. Bažantí pár sa presunul preč zo záhrady, zrejme pre susedove mačky a teraz kontroluje, či Laci dobre pooral pole pri nateraz prázdnom zavlažovacom kanáli.

Počas letných nocí sa rád bicyklujem v uliciach štvrti Pätsto bytov, v bratislavčine bez „ť“. Tichá štvrť postavená začiatkom šesťdesiatych rokov, rozprestierajúca sa medzi Karadžičovou a „Dulákom“ a medzi Záhradníckou a Prievozskou. Vyrastal som tam, na Budovateľskej ulici. Idúc na bicykli, míňam rady zaparkovaných áut, občas prejde psíčkar so psom, občas mačka, stále je to tichá štvrť. Štvrť môjho detstva, áno, ešte pred dvoma rokmi to bola presná štvrtina. Teda v prípade, že moje detsvo ešte trvá.

Keď idete do New Yorku z letiska JFK taxíkom po Queens Bullevarde popri New Calvary Cemetery, známom z filmu Polnočný kovboj, cez Queensboro Bridge na Manhattane, spievajte si niečo z Bernsteinovej West Side Story.

Leto, ktoré ani nebolo, sa skončilo. V jednom z mála slnečných predpoludní, pred pár týždňami, som vo výklade Artfora videl, že znovu vydali Stefana Zweiga Svet včerajška. Rád sa pozerám do toho výkladu, keď idem okolo, aj keď musím podotknúť, že boli časy, keď si dievčatá dali viac záležať. Nikdo nevedel tak s láskou odstrihnúť hlavu spisovateľom ako oni. Coelhova hlava, gúľajúca sa výkladom, ma vždy naplnila radosťou a zadosťučinením. Ale to, ako všetko, je už minulosť. Úbohý Zweig, krásna kniha.