V živote ma neobklopovalo toľko mŕtvol ako na hlavnom rímskom cintoríne Verano. A tým nemyslím ich počet, ale silu pocitu z ich prítomnosti. 

Najprv socha Svätopluka, potom garáže krížom cez unikátne keltské sídlo, teraz oltár národa s vojenským dozorom. Koľko nevkusu ešte unesie hradný kopec?

Predminulý týždeň uplynulo dvadsať rokov od smrti Deža Ursinyho (1947 - 1995) a .týždeň sa rozhodol na neho zaspomínať aj tým, že sme vytiahli z nášho archívu všetky rozhovory, ktoré sa týkali jeho osoby. Odpovedí bolo toľko, že z toho nakoniec vznikol celý Dežov príbeh. O jeho talente, hudbe ale aj komplikovanej povahe hovoria Ivan Štrpka, Andrej Šeban, Jakub Ursiny, Ľubomír Stankovský, Pavel Daněk, Oskar Rózsa, Marcel Daniš, Jožo Barina, Michal Kaščák, Miro Žbirka a Marie Rottrová!

Videl som dobrý film, samozrejme, okrem Bonda, ten bol výborný. Vlastne aj film, o ktorom idem písať, je výborný. Volá sa Punk in Africa. Samotná kombinácia punku a Afriky je výborná, punk je totiž jeden z najlepších hudobných štýlov a Afrika je zas jeden zo šiestich najkrajších svetadielov. Mimochodom, odpoveď na otázku, koľko je svetadielov, vyzerá jednoducho, ale ani náhodou jednoduchá nie je. Veď si to skúste preskúmať na internete a uvidíte, koľko interpretácií nájdete, zaujímalo by ma, čo by uznal ako správnu odpoveď môj bývalý spolužiak z vysokej školy profesor Ambrózy, alebo geograf kartograf Marek Hanulík z Považskej Bystrice.

Vždy mi boli sympatickejší konzervatívci ako liberáli. Môže za to Ronald Reagan. Toľko do neho komunisti búšili, že mi na tom čosi nesedelo a začal sa mi pozdávať. Vývoj mi moje tušenie potvrdil. Od čias Reagana si myslím, že konzervatívci majú na rozdiel od liberálov zmysel pre humor, nadhľad a keďže ctia jednotlivca bez ohľadu na názor, bohatstvo, veľkosť či pôvod, tak sa dokážu zastať „v nesnázích“ aj oponenta. Osobnosti a udalosti z minulosti mi tento názor celkom pekne dokazujú (nečesť a česť mnohým výnimkám), prítomnosť však začína imidž konzervatívcov v mojich očiach kaziť.

Rozbehla sa bookovacia sezóna. Alebo bukovacia? Poslovenčene vyzerá toto slovo smiešne, hlavne ak bukujete niečo dubové. Terminologicky to pripomína drevospracujúci priemysel, pričom však ide o priemysel hudobný. Mám rád spojenie hudobný priemysel, hlavne keď si predstavím naše poľnohospodárske reálie. Som v Londýne, chodíme po agentoch a po koncertoch. Dejú sa fantastické veci, každý večer tu hrá toľko kapiel ako v Bratislave za pol roka a to tu nemajú tak perfektne dotovanú kultúru.

Kauza okolo SOZA utíchla. Dúfam, že sa nenahneváte, ak napíšem niečo ešte ja. SOZA je normálna inštitúcia, ktorá bude vždy u väčšiny neobľúbená, lebo viacerým ľuďom viac berie ako dáva. Platia jej rádiá, televízie, krčmy, organizátori, mestá, dostávajú len autori, čo je malá časť samotných muzikantov. Som členom SOZA ako autor, zároveň však platím ako promotér. Ako autor som doteraz za viac ako 20 rokov nedostal toľko, koľko zaplatím ako promotér za jeden rok robenia festivalu. Čiže hádam mám právo byť na SOZA spravodlivo naštvaný.

Neviem sa vynačudovať, kde sa v nás berie toľko patetizmu. Stretnete ho všade. Krásne vynikne pri ohlasovaní konca toho či tamtoho. Koniec kultúry sme prežili už neviemkoľkokrát, hokej končí pravidelne, keď tí junáci v značkovom brnení nevyhrajú nejakú medailu, zimy sa končia, keď nenapadne sneh, letá, keď nesvieti slnko, knihy, bryndza, folklór, punk, furt nejaké konce. Teraz je najmódnejší koniec pravice na Slovensku.

Vážení delegáti. Som rád, že sme sa tu takto stretli na našom kongrese ľudí milujúcich ľudstvo nadovšetko nekonečnou láskou. Som rád, že je nás toľko, vidím vo vás nádej, že voľne sa pohybovať budú môcť v budúcnosti len ľudia šíriaci skutočné hodnoty, najmä ale tej správnej identity a orientácie. Naša bezbrehá láska ku každému tvorovi na našej milovanej Zemi nám ukazuje správny smer, ktorým je ochrana každého, a to aj pred ním samotným. Ako prvé budeme musieť zakázať manželstvo. Najmä to medzi mužom a ženou.

Nespokojnosť. Všade jej je toľko, až sa zdá, že hlavným pocitom dvadsaťjeden rokov od Nežnej revolúcie je práve nespokojnosť. Z pohľadu fantaziológie je toto obdobie rajom, ľudia dokážu byť nespokojní naozaj natoľko rozmanite, až srdce každého magistra tohto krásneho odboru, tzv. fantasmagora – musí plesať.