María Corina Machado (1967), dlhoročná vedúca osobnosť venezuelskej demokratickej politickej opozície a mimovládneho sektoru, perzekvovaná Chávezovým režimom a ohrozovaná na živote drogovými kartelmi, dostáva Nobelovu cenu mieru v chúlostivej, zamotanej a zaujímavej medzinárodnej situácii.

Má ešte význam hovoriť o spore „liberáli verzus konzervatívci“? Nie sú tieto mená už len pozostatkom odchádzajúcej éry, zanikajúceho sveta, spoločenských podmienok, za ktorými môžeme cítiť nostalgiu, no ktorých ideové zápasy už nie sú v našich dnešných podmienkach relevantné?

Ako som sľúbil, vraciame sa k téme naznačenej na konci úvahy v minulom čísle .týždňa o neusporiadanom dedičstve revolúcií. Viackrát som sa vyjadroval v zmysle, že komunizmus sme po roku 1989 vybavili príliš rýchlo a ľahko ako uzavretú kapitolu dejín. Možno to nie je celkom presné.

V nadväznosti na tému minulého čísla sa ešte raz vrátime k vzťahu strachu, agresivity, nenávisti a extrémizmu – v rovine politiky, vojny a revolučných hnutí. Vzorec, o ktorom je tu reč, nájdeme nielen za agresívnym správaním štátov.

Priznávam, že mi lezú na nervy tie neustále reči o tom, že všetci schopní z tejto krajiny majú odísť, alebo už odišli, a tu doma sme zostali už len my ako podradný genetický materiál, národ peciválov, ťapákov, naničhodníkov, vidliakov, sedliakov a post-sedliakov. Že by sa vo mne ozýval komplex menejcennosti?

Nejde len o biznis. Ide o veľmocenskú politiku. Česká europoslankyňa Markéta Gregorová (za Pirátov) varovala v rozhovore pre Aktuality.sk: „Musíme si uvedomiť, že Čína je geopolitický rival, ktorý si v Európe aktívne buduje vplyvové siete – aj v krajinách, kde by to ľudia vôbec nečakali.“

Povedané jazykom z predmoderných a predvedeckých dôb: znamenia nevyzerajú dobre. Tretiu antidemokratickú „protivlnu“ po „tretej vlne“ svetovej demokratizácie predpovedal zosnulý Samuel P. Huntington na konci minulého storočia. Tá protivlna je dnes skutočnosťou. A silnie.

Tá vojenská prehliadka v Pekingu vypovedá viac než celé stránky slovných deklarácií a diplomatických floskúl. Tí muži na tribúne, Si Ťin-pching, Putin aj Kim Čong-un, spolu s mnohými ďalšími vrátane Róberta Fica niečo reprezentujú. Čo to je? Odkiaľ sa to vzalo? Najskôr skúsme malú anamnézu.

Musím opakovať tézu o tom, že Rusko bolo doposiaľ vo vedení hybridnej vojny úspešnejšie, než v ozbrojenom boji na ukrajinských frontových líniách. Mohlo sa zmýliť v odhade ukrajinského odhodlania k odporu. Už menej sa však mýlilo v tom, že štáty demokratického západu majú svoje zdroje nejednoty, váhania – a ilúzie.

Máme dosť veľa a dosť dobrých dôvodov na presvedčenie, že sloboda a vláda zákona sú lepšie než totalitný režim. No ak je to tak, odkiaľ sa tie totalitné režimy pred sto rokmi zobrali a odkiaľ sa dnes berú všetky pokusy o ich rehabilitáciu?