Záver roku 2025 nevyzerá ktovieako veselo. Slobodné politické zriadenia sú v globálnej defenzíve, mier je ohrozený už nie na regionálnej, ale na svetovej úrovni, trhová ekonomika prechádza krízovými výkyvmi, ktoré rozhodne neprispievajú dôvere ľudí v zastupiteľské inštitúcie.

O pár dní to bude 108 rokov od udalostí, ktoré odštartovali boľševickú éru v Rusku – a 36 rokov od udalostí, ktoré v našich končinách túto éru ukončili. Ani v prvom, ani v druhom prípade však nešlo o blesk z jasného neba. A nejde ani o celkom uzavretú vec.

Berlínsky múr nevyrástol v čase Stalina. Východonemeckí komunisti ho postavili až za Chruščova. Doba „odmäku“ mohla len posilniť strach, že uvoľnenie režimu môže viesť k jeho erózii. 9. novembra 1989 začala systematická demolícia berlínskeho múru.

7. decembra 1941 napadli lietadlá Japonskej ríše námornú základňu USA v prístave Pearl Harbor na ostrove Oahu, súčasti Havajských ostrovov. Bojiská druhej svetovej vojny následne obopli celú zemeguľu.

Na Silvestra sme sa zvykli smiať. Rehotať sa na vtipoch. (Pravda, netreba to preháňať s tzv. slušnými vtipmi, ako nás varoval klasik. Mohlo by to uraziť jemnocit poslucháčov.) Máme sa však ešte dnes na čom smiať? Ale máme. Možno ani nie príliš na čom, no dozaista na kom.

V niektorých štátoch USA je už AI právnickou osobou. Tu a tam prebleskne médiami správa o ľudskej osobe uzatvárajúcej manželstvo s AI robotom. A aby to bolo ešte pikantnejšie: niektorí kresťania už mohli konzultovať s virtuálnym AI-Ježišom. Tak tomu hovorím slovo do bitky!

Má ešte význam hovoriť o spore „liberáli verzus konzervatívci“? Nie sú tieto mená už len pozostatkom odchádzajúcej éry, zanikajúceho sveta, spoločenských podmienok, za ktorými môžeme cítiť nostalgiu, no ktorých ideové zápasy už nie sú v našich dnešných podmienkach relevantné?

Ako som sľúbil, vraciame sa k téme naznačenej na konci úvahy v minulom čísle .týždňa o neusporiadanom dedičstve revolúcií. Viackrát som sa vyjadroval v zmysle, že komunizmus sme po roku 1989 vybavili príliš rýchlo a ľahko ako uzavretú kapitolu dejín. Možno to nie je celkom presné.

V nadväznosti na tému minulého čísla sa ešte raz vrátime k vzťahu strachu, agresivity, nenávisti a extrémizmu – v rovine politiky, vojny a revolučných hnutí. Vzorec, o ktorom je tu reč, nájdeme nielen za agresívnym správaním štátov.

Priznávam, že mi lezú na nervy tie neustále reči o tom, že všetci schopní z tejto krajiny majú odísť, alebo už odišli, a tu doma sme zostali už len my ako podradný genetický materiál, národ peciválov, ťapákov, naničhodníkov, vidliakov, sedliakov a post-sedliakov. Že by sa vo mne ozýval komplex menejcennosti?