„Cithara Sanctorum, Písně duchowni staré i nowé kterýchž cýrkew křestianská při wyročnjch slávnostech a památkách, jakož y we wšelikých potřebách swých obecných y obzvlástných s mnohým prospěchem užiwá.“

„Mne však, ktorý cítim, že jesť márne hľadať znalosť iných vecí, ak nepozná človek sám seba, páči sa mi nado všetko ostatné pozorovať len na človeku, ako znamenitá a ako úžasná je staviteľská a tvorčia činnosť najmúdrejšieho Boha, ktorý nezostrojil na tele nič planého, nič prebytočného, nič, čo by nebolo v najlepšom slede a poriadku.“

„Prišiel som včera večer do Nového Mesta nad Váhom, chvalabohu, v dobrom zdraví. Nádaždyovú som dal chytiť a teraz ju vezú do hradu. Ženy, ktoré mučili nevinné dievčatá, aj s mládencom, ktorý im pomáhal, poslal som hore (do Bytče), nech sú dobre strážení a uväznení, kým neprídem domov a kým nezasadne súd.“

„Juraj Turzo, oravský gróf, čo slávny bol vo svete, ale i palatín, zástupca kráľa v kráľovstve, zhynul predčasnou smrťou a teraz v takejto spočíva truhle. Jeho najväčšou starosťou boli poctivá zbožnosť a spravodlivosť a dobre vládcovi slúžiť, ba i v želanom mieri strážiť domáci kozub, poskytnúť pomoc dobrým a prísne vinníkov trestať.“

„Bože, požal toho smútku žalostného, co zlobiví lidé učinili sú mne, beze všej príčíny mej, zarmútili serdce mé, milost sú zrušili.“

„Ľud uhorský uvalil na nás ťarchu panovania. Uvedomujúc si svoju slabosť, trvali sme na tom, aby vláda inému oddaná bola. Konečne však privolili sme k tomu, lebo našou najhlavnejšou úlohou vždy bolo ochraňovať veci verejné a vieru kresťanskú voči Turkom.“

O tomto kráľovi hovorili súčasníci, že všetko na ňom bolo predčasné. Predčasne sa narodil, predčasne začal hovoriť, predčasne ho korunovali za kráľa, predčasne sa oženil, predčasne začal šedivieť a predčasne aj zomrel.

Meno autora najväčšieho gotického oltára v Európe poznáme len vďaka epitafu kamenára Martina Urbanovitza z roku 1621, ktorý sa pôvodne nachádzal na vonkajšej stene južnej predsiene Chrámu svätého Jakuba v Levoči.

„V takom veľkom zhromaždení totiž jediný kráľ Matej ovládal slovenský jazyk a slovenský jazyk sa v podstate málo odlišuje od poľského, je však značne odlišný vo výslovnosti.“

„Žigmund si do vysokého veku udržal majestátny vzhľad. Svojou priateľskosťou si získal každého, s kým prišiel do styku. Jeho vysoká postava, svetlé vlasy a dlhá, pestovaná brada mu dodávali niečo veliteľské a podmanivé. Jeho vystupovanie ho predurčovalo na to, že bol od začiatku považovaný za kráľa kráľov.“