Slovenská samospráva – mestá, vyššie územné celky a obce – sa počas pandémie predstavila vo veľmi pozitívnom svetle. Ukázala, že sa netreba báť umožniť ľuďom rozhodovať o svojich osudoch aj na najnižšej úrovni. Mala by decentralizácia verejnej správy pokračovať a ako by malo vyzerať usporiadanie právomocí medzi centrom a perifériou?

Náš dôchodkový systém sa podobá na pyramídovú hru v tom, že výška vyplatených dôchodkov a v zásade aj udržateľnosť systému závisí od počtu „vstupujúcich do hry“, v tomto prípade platiteľov dôchodkových odvodov.

Pre úspešné dokončenie boja s mafiánskym štátom a presadenie reforiem na Slovensku, zdá sa, chýbajú už len voliči. Teda kritická väčšina voličov, ktorí nebudú voliť opakovane väčšie zlo v parlamentných voľbách.

Najprv tu bol model, že z obetí spravili obvinených. Začalo sa to Hedvigou Malinovou, politici mávali na tlačovke dôkazovým materiálom, prezumpciu neviny hodili do koša a obvinili Hedvigu, že je klamárka. Pokračovalo to Rómami z Moldavy a prišli ďalšie a ďalšie kauzy. Polícia a prokuratúra namiesto toho, aby stíhala korupčníkov, začala stíhať novinárov, ktorí korupciu odhaľovali – za ohováranie. A čo policajná inšpekcia? Nič, nič, nič.

Vzhľadom na pomery vo V4 je menším zázrakom, že v českých voľbách (aj keď len tesne) vyhrala stredopravá koalícia.

Vojna voči mafiánskym štruktúram pretrváva, koalícia práve prehrala pár dôležitých bitiek, ale stále nie je všetko stratené. Bitky boli prehraté najmä vlastnou vinou. Ukazuje sa, že zvoliť generálneho prokurátora bez reformy prokuratúry, nevyčistiť a systémovo nezmeniť policajnú inšpekciu alebo pustiť tajnú službu Kollárovej strane boli strategické chyby.

V školstve sme pre pandémiu prišli o rok, nesmieme stratiť aj ďalší. Preto snahu ministerstva školstva a vlády, aby sa vyhlo plošnému zatváraniu škôl, vnímame pozitívne. Hlavný dôvod je, že dištančné vzdelávanie – napriek všetkým snahám pedagógov, žiakov a rodičov – ani zďaleka nemôže plne nahradiť „normálne“ vzdelávanie v školách. O čím nižších ročníkoch a sociálne slabších rodinách hovoríme, tým viac to platí.

Desaťročia po páde Berlínskeho múru opäť poškuľujeme po ochranárskom štáte, ktorý za nás vyrieši všetko od cien energií po prácu či budúcnosť našich detí. Ale aj Západ sa pozerá tým smerom. Čo to znamená?

Vývoj verejných financií na Slovensku je naďalej alarmujúci. Máme rekordnú úroveň zadlženosti, ktorá rýchlo rastie, deficity sa znižujú pomaly, plány na ich ďalšie, výraznejšie zníženie nie sú dôveryhodné, čo, mimochodom, konštatuje aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ). Dlhodobú udržateľnosť verejných financií máme najhoršiu v celej EÚ a možné reformy, ktoré by situáciu mohli zlepšiť, sú často blokované v rámci koalície.

Ešte začiatkom milénia bola druhá vláda Mikuláša Dzurindu kritizovaná think-tankmi, časťou médií i menšími politickými stranami za to, že ich reformy neboli dostatočne pravicové a protrhové.